Hugh - Port Ghalib - Suakin

Hotel Palace, Port Sudan.

Tentokrát dlhší ale výživný záznam!
Pauza v Hurghade sa nám pretiahla za hranicu znesitelnosti. Teplota večer klesá na 35 °C a konečne sa dá žiť. V kajute sa spať nedá, ale ani na palube. Každú noc skoro ten istý program. Od 22:00 do 24:00 hrá v bare živá kapela a obšťastňuje nás svojimi nepodarenými coververziami G'N'R, Metallici, Bon Jovi, RATM, Pearl Jam a pod. O 24:00 prevezme štafetu Ministry of Sound, pobočka známeho londýnskeho disco klubu. Starneme, ale musíme priznať, že nás párkrát nadránom zobudilo výborné minimal techno. A keď skončia, na scénu prídu meuzíni zvolávajúci 4:30 na rannú modlitbu.

Z lode odišli Viktor a Cristine, čakáme ale nové prírastky. Vo štvrtok, 16. 7. večer, dorazil Larsov priateľ Rick. Rick je z Colorada a žije niekde na konci sveta. Vodu pije priamo z potoka a po ruke musí mať pušku. Zastrelil už dvoch medveďov, ktorí mu vliezli do domu. Neplatí dane, nemá účet v banke ani nič z tých vecí, bez ktorých by si väčšina z nás nevedela život predstaviť. Má len starý náklaďák a úspory zmenené na zlato zakopané v lese. Pôvodne je z Clevelandu v Ohio, kde sa usadili jeho prarodičia, ktorí sem prišli za lepším zo Slovenska. Jeho dedo pracoval ako baník a za celý život sa nenaučil po anglicky. Rick je tiež veľký “lezec”, v Colorade už pokoril dvesto zo siedmych stovák vrcholov s výškami okolo 3000 m.n. Ako vraví, všetky ich už nestihne, predsa len má už po šesdesiatke. Ale aspoň tých sto najvyšších už má za sebou. Taktiež ako jediný z nás má poriadne námornícke kerky.



Lars a Rick sa spoznali v roku 1979, keď sa v Kostarike nalodili ako noví členovia posádky na “hippie” škuner menom Sofia. Bolo to počas jej druhej plavby okolo sveta, ktorá začala v roku 1978 v Bostone. Sofia bola klasický drevený, 123 stôp dlhý trojsťažník so šestnástimi plachtami. Loď pôvodne kúpila partia amerických vysokoškolákov, opravili ju a vyplavili sa okolo sveta. Na lodi sa plavilo desať až dvadsať ľudí a členom posádky ste sa mohli stať, ak ste kúpili vlastnícky podieľ lode, čo v tej dobe činnilo okolo 2.800 dolárov. Alebo sa plavili za denný príspevok 10 USD. Na lodi panoval absolútny “komunizmus”. O všetkom rozhodovali spoločne hlasovaním a o všetko sa pekne delili. Teda až na alkohol a toaletný papier. Kapitán bol volený tiež hlasovaním. Na lodi chodili všetci zásadne nahatí, ani nie tak z post-hippie poblúznenia, ale z praktických dôvodov: za prvé bolo na lodi neznesitelné teplo a za druhé si šetrili to málo oblečenia čo mali, na náštevy na brehu. Sofiu nakoniec stihol smutný koniec. Potopila sa v búrke neďaleko North Cape, pri brehoch Severného ostrova Nového Zélandu, vo februári 1982. Šestnásť členná posádka prežila v dvoch záchraných člnoch hnaných vetrom a prúdom od brehu šesť dní, kým ich zachránila mimo kurz plavebnej dráhy plaviaca sa ruská loď. Bohužiaľ, najmladšieho člena posádky a nováčika na palube, 16 ročnú Julie z Nového Zélandu, pri stroskotaní pohltil oceán. Nie, že by bol Lars zrovna ukecaný a všetko nám to vešal na nos. Museli sme sa to dočítať v knihe Sailing To The Far Horizon (The Restless Journey and Tragic Sinking of a Tall Ship) od Pameli Sisman, ktorá ako jedna z mála absolvovala Sofiinu plavbu od začiatku do konca. Larsa a Ricka stroskotanie minulo, prvý opustil loď na Tonge a druhý sa z NZ vybral do Austrálie na oberačku zarobiť nejaké peniaze.


Na palubu sa vrátil tiež Micke. Plavbou z Cyprusu do Libanonu chcel spraviť radosť hlavne Pii, ale Tá mala skoro celý čas morskú nemoc a moc si to neužila. Tentokrát prišiel sám a priviezol zo Švédska potrebný diel pre elektrickú spojku, pomocou ktorej motor poháňa generátor. Bez generátoru nefunguje “watermaker”, ktorý dokáže vyrobiť z morskej vody 140 litrov pitnej vody za hodinu a kompresor na plnenie potápačských fliaš. Takže stopäťdesiaty pokus vec opraviť, tentokrát ale zlyhal generátor, stodesať kilová beštia, ktorú musíme dostať z lode na breh a do opravy, kde dva dni trvá, kým medenú cievku znovu premotajú. U nás by sa to okamžite vyhodilo a objednal by sa nový diel. Keď je generátor (fungujúci) späť v lodi, pre zmenu sa rozbije ložisko na novej spojke. To už Micke psychicky nezvládol, vybral sa do mesta a keďže nemá hlboko do vrecka, vrátil sa s novým benzínovým kompresorom Honda, za 2000 euro. Neprišiel sem predsa šnorchlovať a nenechá už nič na náhodu. Taktiež upravil svoju image ala Jeana Reno v Magickej hlbočine.


Utorok, 20. júla, môžeme z Hurghady, ktorej máme plné zuby, konečne vyplávať. Noc trávime na bóji pri ostrove Gifton. Na druhý deň sme sa presunuli do Soma Bay neďaleko mesta Safara, v ktorom sa na otočku podarilo rozbité ložisko opraviť. V najbližšom prístave sa zase pokusíme dať generátor do poriadku. Po večeri, (M&M servírujú teľacie na hríbikoch v smotanovej omáčke, pečené zemiaky, baklažán a melón ako dezert),a na noc vyrážame ďalej na juh. Stále fúka 20-25 uzlov, a tak na motýľa postupujeme celú noc rýchlosťou 7-9kts.


Štvrtok, 22. júla, 10:00 kotvíme v Port Ghalib. Mesto aj marína vyzerá ako keby ho tu vybudovali včera. Pán architekt chcel asi aby marína pripomínala Benátky, takže je plná oblúčikov a mostíkov, veľmi “praktické”. Marína je pripravená pojmúť tisíc lodí, ale kotví tu len pár potápačských motor-jácht. Okrem Jennifer tu nie je žiadna plachetnica, ak nerátame Antares (Benetau Oceanis 44ft), ktorého posádke sa asi nepodarilo vyhnúť útesom a stroskotala pred vstupom do prístavu.



V prístave nás odporúčajú na mooring rovno pred hotel Diving Village, asi aby sme rozptýlili nudu turistov v rezorte. Za odmenu môžeme používať WC a sprchy v areáli. Verní pravidlu, “podáš prst, zoberiem celú ruku”, sme sa s Majkou dali do tých lepších plaviek a zaujali horizontálnu pozíciu na lehátkach pri najväčšom zo štyroch hotelových bazénov. Už už sme sa chceli sťažovať na hlučných angličanov, pri ktorých sa nedalo sústrediť na čítanie, keď začali servírovať olovrant – kávička, čajík, slané koláčiky... Taktiež sme začali navštevovať bar, v ktorom nepotrebujete peňaženku, pretože je to all-inclusive hotel. Otočili sme niekoľko Cuba Libres a Gin Fizzov, ale to už je čas večere, a tak sa radšej v tichosti vytratíme.


Galley – službu v kuchyni má dnes Micke. V kuchyni sa nič nedeje, tušíme čo asi príde. Mickey nie je veľký kuchtík, pozýva nás preto na večeru do hotelovej reštaurácie. Takže hostina, ako sa sluší a patrí a víno tečie potokom. Lenže nemáme dosť, berieme water-taxi na druhú stranu prístavu, kde sme svedkom bizarného kultúrneho programu pre miestnu honoráciu. Koncert semi-playback vokálneho dua “Ahmed a Fatima”, ktorí majú na pódiu tanečnú podporu v podobe Spidermana, Bugs Bunnyho, Káčera Donalda a panáka, ktorý asi najviac pripomína Mečiara. Ďaľšie číslo programu kúzelník a dosť. Ráno sa vstáva horšie ako obvykle, tankujeme plnú a na colnici oficiálne opúšťame Egypt. Ďaľší prístav v pláne je až Suakim v Sudáne, po ceste ale chceme navštíviť čo najviac koralových útesov. Na palube máme troch certifikovaných potápačov - Lars, Micke a Fred, zbytok šnorchluje a plavba nadobúda úplne novú dimenziu.


Trochu s Majkou ľutujeme, že nemáme absolvované potápačské skúšky, “našťastie” útesy sú v hĺbke nebezpečnej pre našu loď, a to nám “šnorchelistom” dáva šancu preskúmať úžasné podmorské scenérie s množstvom farebných rýb všakovakých tvarov a veľkostí, ktorých sa takmer môžete dotknúť. V sobotu máme s Majkou “galley” a vyhrážame sa, že ak nám Micke chytí na jeho novú udicu rybu, tak ju upečieme. Ako by sa stalo, na poludnie vytiahli s Fredom asi dvojkilovú barakudu, takže máme postarané o krásnu večeru. Lars použil na jej skrotenie svoj osvedčený trik a nalial jej do papuľky trochu ginu, a to nadobro tú zubatú bešiu ukľudnilo.




Pri Elefantine a Doplhin Reef sme stretli posledné potápačské lode. Ďalej na juh už niet živej duše, teda až delfínov, ktorí nás navštevujú stále častejšie. Pri nádhernom ostrove Zabargad resp. podľa britskej admirality, pri St. John's Island sa nám nepodarilo zakotviť, ostrov je dookola obohnaný nebezpečnými “zubatými” útesmi, tak to skúšame pri neďalekom Rocky Island. Na juh postupujeme od odchodu z Port Ghalib nonstop deň a noc, cez deň s prestávkami na potápanie. V pondelok, 26. 7. okolo 15:00, sme preplávali 22° severnej šírky a prekročili tak pomyselnú hranicu medzi Egyptom a Sudánom.




Podnebie sa v týchto šírkach zmenilo. Vzduch zhustol a zmenil sa zo suchého na nepríjemne vlhký, cez deň začína byť neznesiteľne teplo, aj keď je iba 35°C. Ako prvé v Sudáne kotvíme a potápame sa pri Elba Reef (El Dibia) s vrakom lode Lavanzo na 22°00' sev. šírky a 37°00' vých. dĺžky. Majka tiež to ráno našla na palube lietajúcu rybu, bohužiaľ príliš malú a príliš mŕtvu, takže letí späť do vody. Spomenul som si na sira Francisa Chichestera, ktorý oboplával svet v podstate s pomarančovým džemom, krekermi a z paluby jeho Gypsy Moth pozbieranými lietajúcimi rybami. Na našich “rybárov” sa nedá spoľahnúť, už tretí deň nedodali do kuchyne žiadny úlovok. Už sme piaty deň na mori, čerstvé potraviny sú už buď zjedené, alebo dávno za hranicou maximálnej trvanlivosti a čerstvá ryba by bodla. No a len čo s Majkou navaríme večeru, vytiahne Lars na svoj silon dvakrát tak veľkú barakuda, ako bola tá prvá. Bolo potreba aj viac ginu.




Na noc plánujeme kotviť na dotyk od sudánskeho brehu v zálive Marsa Fijab. Najprv ale musíme absolvovať slalom medzi komplikovaným komplexom koralových útesov. Je skoro tma, blíži sa ôsma hodina a len čo sme postavili variť ryžu, plnou silou sa nám podarilo naraziť na útes. Tentokrát to ale nie je len škriabnutie kýlom ako pri Rocky Island. Prova lode “bezpečne” leží na útese a kýl, ktorého spodná časť má tvar krídla sa pri snahe vycúvať, ešte viac zakliesnila. Trvá skoro trištvrte hodiny, kým sa loď nakoniec pohne a podarí sa dostať zo zovretia. V bezpečnej vzdialenosti hádžeme kotvu a po večeri sa po hodine striedame na hliadke.

Navigovať medzi útesmi ležiacimi tesne pod hladinou nie je jednoduché ani cez deň. Väčšinou niekto z nás vylezie na sťažeň, takže sa možete spoľahnúť na vlastné oči. V noci je to čistá lotéria, ako upozorňuje Red Sea Pilot book. Útesy v Sudáne sú zle zmapované a ich skutočná poloha často nesúhlasí s tým, čo ukazuje GPS.

Medzitým sa obloha prvýkrát čo sme prešli Suezským kanálom zatiahla, more ukľudnilo, nad pobrežím nakopili tmavé mraky a sem tam počuť hrom, čo neveští nič dobré. Ustlali sme si na palube pod sťažňom. 2:15 to prišlo, silný vietor z pobrežia, ktorý v sekunde pokryl loď a nás jemným červeným púštnym prachom. Čo iné by sme aj chceli v tejto časti sveta, hádam sme si nemysleli, že miesto piesku bude padať z neba voda.

Za svitania sme zdvihli kotvu a vyrazili smer útes Shab Rumi. V tomto útese postavil Jacques Cousteau svoju podmorskú “osadu” Conshelf II, pozostatky ktorej sa tu stále veľmi dobre zachované nachádzajú. Cousteau tu v 60. a 70. rokoch experimentoval s dľžkou pobytu pod vodou (vydržal niekoľko týždňov), natáčal filmy, kŕmil žralokov a pod. Lenže more je stále rozbúrené a viditeľnosť pod vodou malá a nič okrem korálov nevidíme. Tak ako tak, útes s lagúnou je dokonalý.

Zbytok dňa postupujeme hnaný čerstvým vetrom na juh, a keď okolo 16-tej hodiny plávame na dohľad Port Sudan spustil sa poriadny lejak. Z neba padá ľadová a sladká voda a do toho obrovský fén fúka vzduch s teplotou 40°C. Toľko radosti ste ešte nevideli, prietrž trvá viac ako hodinu, tak si po niekoľkých dňoch môžeme užiť poriadnu sprchu. Podvečer vietor zosílil na 35 uzlov a poriadne sme ponamáčali zábradlie na pravoboku. Večer trávime v lagúne Marsa Ata, desať míľ severne od Suakinu, kam by sme to za svetla nestihli. Horizont do okola osvetľujú blesky a my si k tomu predstaveniu dávame rum.
Ráno sme spravili rýchly presun a o desiatej sme po siedmych dňoch plavby z Port Ghalib zakotvili v Suakine.

Hurghada II

V Hurghade strávime celý týžden. Posádka sa pomaly rozutekala, jedni do Luxoru, druhí potápať, Lars sa chystá do Aswanu a Abu Simbelu. My sme dali zatiaľ pohodu na lodi. Spravili sme revíziu Larsových bicyklov a vyrazili do ulíc, čo v nich spôsobilo značný rozruch. Nie, že by tu bicykle nepoznali, ale asi nevideli takéto malé. A už vôbec nechápali, ako sme na nich mohli prísť až zo Slovenska. :D


V sobotu 10. 7., presne po 49 dňoch od rozlúčky v Café Nona, sme prvýkrat “spoločnesky žili”. Už bolo aj načase. Naši americkí susedia oproti cez mólo na jachte Leander (41ft), Paul a Shima, nás pozvali na sobotu večer na palubu, že majú žúr a príde pár priateľov.


Shima je pôvodne z Istanbulu a s Paulom sa v roku 2007 z Bostonu vypravili na plavbu po východnom pobreží USA, ktorá sa zmenila na plavbu okolo sveta s cieľom Istanbul. Predtým mali len minimálne znalosti o lodiach či jachtingu, všetko sa naučili “za jazdy”. Na ich prvý “ocean passage” z USA na Bermudy mali so sebou priateľa Chrisa, skúseného jachtára, ale potom už bolo všetko na nich. Po troch rokoch sa im plavba blíži ku koncu. Shima je v požehnanom stave, tak sa ”ponáhľajú”, aby to v Istanbule stihli do pôrodnice.


Na “žúrku” sme prišli vyzbrojení dvoma plechovkami piva Grolsch z Port Said. Paulovi sa hneď rozžiarili očká, pretože je to jeho obľúbené holandské pivo. Okamžite ponúkol na výmenu na výber Heineken, Stella Artois, Hoegarden, Leffe a Guiness, všetko v skle.


Magda a Amina, biologičky z Milána, sú v Hurghade na tri roky a pracujú pre enviromentálnu neziskovku HEPCA. Oni dve konkrétne monitorujú život cicavcov v Červenom mori, t.j. rátajú delfínov a pod., no proste, Life Aquatic naživo. V Červenom mori žije vraj osem druhov delfínov a ďaľších osem druhov sa vyskytuje v menšom počte, plus nejaké tie menšie veľryby. Spolu s nimi bol Hani, egypťan, ktorý pracuje na výskumnej lodi HEPCA. Milý chalan, moc toho po anglicky nenahovoril a ani nechcel nič jesť, vraj drží diétu, takže len pivo a cigareta. Ale aspoň nám ujasnil, aký je rozdiel medzi Marhaba a Salam Aleikum.


A nakoniec Serhat z Turecka, ktorý žije so svojou mamou na drevenom, 24 metrovom dvojsťažníku MS Vogue II, kotviacom pri vedľajšom móle, ktorú sám s bratom postavil. Povolaním je prekvapivo staviteľ lodí. Keď prišla ekonomická kríza a odberatelia zrušili objednávky na tri už rozostavané lode, podnik im skoro položilo. Serhat, jeho brat so ženou a ich matka sa vydali na plavbu a po troch mesiacoch sa usadili v Hurghade, kde sa spočiatku pretľkali ako mohli. Nakoniec sa usmialo štastie a momentálne má rozostavanú svoju prvú loď v Egypte a každý deň dochádza do neďalekého prístavu Safara, dohliadať na stavbu. Inak MS Vogue II je za 750.000 euro na predaj, ak by ste mali niekto záujem. :) Je to taký väčší rodinný dom so šiestimi “spálňami”. Pohodlná a luxusná plachetnica, pre nich ale zbytočne velká. Keď ju predá, plánuje za tretinu mame kúpiť byt v Istanbule, tretinu vyplatiť bratovi a za svôj podiel si kúpiť menšiu jachtu.


Tých pív sme vypili viac než za celý mesiac a skončili okolo polnoci, čo je pre nás pokročilá hodina, väčšinou chodíme spávať so sliepkami. Každopádne bolo veľmi príjmné po dlhej dobe posediet a pokecať s milými ľudmi našej vekovej kategórie. Na ďaľší večer sme naplánovali spoločné pozeranie finále MS. v maríne v Star Lounge bare, pri egyptskom pive Stella. Gól v predĺžení sme ale nevideli, to sme sa už presúvali na stanicu na autobus do 300km vzdialeného Luxoru.


Dorazili sme 6:30, rýchlo sme sa preplavili na západný breh Nílu a požičali si bicykle. Po ceste do Údolia kráľov sme sa stavili v chráme Hatšepsovet, ktorý až tak veľký dojem na nás neurobil. Ůdolie kráľov to už zabilo úplne. Po desiatich kilometroch do mierneho kopca, v neuveriteľnom teple napriek tomu, že bolo skoro ráno, dorazíte na miesto a tam vás privíta parkovisko so stovkami energiou nabitých turistov práve vystúpivších z pohodlia air-con busov. Takže na pokraji kolapsu sme sa zvalili do tieňa a pozbierali zbytok síl, expresne pozreli tri hrobky a dole kopcom rýchlo preč. Egypťania, ktorých živobytie nejako súvisí s turizmom, sú otravní ako muchy a vedia vám neuveriteľne znepríjemniť život. Majú zopár trikov: oslovujú vás “my friend”, miesto očí majú $-$ a žlté predné zuby, takže ich po chvíli odhalíte. Samozrejme tento fenomén existuje aj v iných krajinách, ale v Egypte to dotiahli do extrémum. Ospravedlňujeme sa všetkým slušným egypťanom, ktorí nám ochotne pomohli a poradili, ale toto je naša prvá a asi posledná návšteva. Údolie kráľovien a x ďaľších chrámov a hrobiek sme radšej vynechali.


Chrám v Luxore na brehu Níla sme si obzreli len cez plot a radšej sa dotrmácali do Karnaku. Obrovský chrámový komplex, stojí za to vidieť aj keď ide o život. Neskôr sme sa dozvedeli, že v ten deň bolo v Luxore 49 °C.


Večer sme nasadli na vlak do Aswanu. 1.trieda vyzerá ako smetiarske auto po vyprázdnení, ale sedátka su pohodlné. Najjužnejšie položené egyptské mesto, a kedysi dôležitá križovatka karaván, taktiež hraničné mesto do Núbie, dnes známe aj vďaka Asuánskej priehrade a najväčšiemu umelému jazeru sveta Nasser.





V Aswane v hoteli sprcha a tri hodiny spánku a ráno o tretej sadáme do minibusu smer Abu Simbel. Teplota tu v noci neklesla ani o stupeň. V Abu Simbel sú dva chrámy vytesané do skaly, väčší zasvätený Ramsesovi II a menší jeho žene Nefertati. Na tom by nič nebolo, keby to nebol chrám s 20 metrov vysokými sochami Ramsesa II, v nádhernej scenérii s pohľadom do púšte ponad jazero Nasser. Dokonale zachovaný, po stáročia zabudnutý a zasypaný pieskom, bol objavený a odkrytý počas 19. storočia. Potom začali stavať tú obrovskú priehradu a hrozilo mu zatopenie ako rade ďaľších pamiatok. Oba chrámy v 60. rokoch rozrezali na kusy a presunuli o niekoľko desiatok metrov vyššie a nanovo poskladali a vďaka UNESCO tak zachránili. Po ceste späť do Aswanu sme sa preplavili na ostrov Agilika, kam z rovnakého dôvodu presunuli chrám Philae. Výlet na otočku do Luxoru sa teda zvrtol na 52 hodinovú jazdu, počas ktorej sme spravili po súši viac ako 1700 kilometrov a dokonca prekročili aj obratník Raka. Sme radi, že sme späť na lodi a na súš tak skoro nevkročíme!

Suez Canal to Hurghada

Ospravedlňujeme sa všetkým, ktorým sa neozveme napriek tomu, že nás na chvíľu vidia on-line. Ale aby som dal odpoveď na Steklounovú nezodpovedanú otázku: áno, už nás tie čubky dolu kanálom pustili.



V utorok, 10:30 prišiel dlhoočakávaný “pilot” a mohli sme vyraziť. Pilot je povinnosť pri plavbe kanálom. V polovici kanála je prístav Ismailia, ktorý znamená pre jachty nutnú zastávku na noc. Prvý 78 km úsek nám trval sedem a pol hodiny. Ismailia je menšie, čistejšie a voňavejšie miesto, dokonca aj voda v prístave sa pripodobnieva morskej vode. Po večeri sme si v “yacht clube” pozreli prvé semifinále a šli spať. Človek by mal dojem, že v Egypte musí byť množstvo jachtárov, kedže jacht klub kaviareň v Port Said aj v Ismailii je večer nabitá ľudmi. “Kalia” tam chlapi, decká a ženy v burkách pri mirinde a pepsi až do druhej rána, keď my už dávno spíme. V YC Ismailia kotvili dve lode, Jennifer a powerboat už nižšie spomínaného američana, ktorý sa medzitým trochu ukľudnil. So ženou a ich psom majú namierené do Saudskej Arábie, kde jeho manželka dostala prácu v královskej nemocnici. Kráľovskú loď sme videli v Gočeku ak si pamätáte, takže si viete predstaviť tú nemocnicu. Majú tam vraj tú najlepšiu techniku na svete, no nemajú ľudí, ktorí by ju vedeli obsluhovať. Čo bude robiť on nevieme, ale podľa jeho výzoru by mohol založiť miestnu pobočku Hell's Angels.


5:30 ráno nás budí pilot (našťastie no warships today), ktorý nás bude sprevádzať do Port Suez. Ten prvý si poctivo tých sedem hodín odkormidloval, ten druhý akurát chrchlal a väčšinu cesty prespal a ani sa nevyzul zo svojich bielych polobotiek čo Larsa evidentne dosť napálilo, takže dostal bakšiš len desať dolárov a žiadne marlborky. Druhá polovica (82 km) je kanál len z časti, pri stavbe využili jazerá Timsah, Great Bitter Lake a Small Bitter Lake. Okolo 15:00 sme na konci v Port Suez a ani sa nezastavujeme len počkáme, kým pilota vyzdvihne loď.



Ešte zopár faktov: Suezský kanál je 160km dlhý, plavebná dráha je 23m hlboká a 130 až 200m široká. Na stavbu kanálu presvedčil Said Pashu francúz Ferdinand de Lesseps a dokončený bol za desať rokov v.r. 1869. Lenže Pashu to priviedlo na mizinu, čo využili briti a francúzi, ktorí ovládli 75% podiel v Suez Canal Co. a mastili si kapsy až do roku 1956, keď egyptská vláda kanál znárodnila. Denne kanálom prejde viac ako 60 lodí a poplatky za tranzit tvoria obrovskú časť egyptských príjmov.


Ešte nachvíľu späť k Port Said. Zaujímavé je, že mesto má štatút bezcolnej zóny. Čo pre nás znamená, že sa tu “dá” kúpiť nejaký alkohol, len nám chvíľu trvalo, než sme na to prišli. V meste je množstvo obchodov, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako “Domáce potreby”, alebo obchod s “bielou technikou”. Stačí ale vojsť dnu a vybehnúť na poschodie a tralalá – plno cigariet, chlastu a počítačových hier. Vodka, whisky a pod. od 12 USD, kartón holandského piva za 17 USD, lacnejšie ako doma. A nenakupujú tam len cudzinci, (okrem nás sme ani žiadnych nestretli), ale potajme aj miestna omladina. Takže sme sa zásobili a s prídelom jedno pivo každý tretí deň, možno vydržíme až do Jemenu.

V Suezskom zálive nás Červené more privítalo krásnym severákom (15 – 20 uzlov), zbytok dňa a celú noc sme valili na juh s genou a jibom na motýľa a s plnou hlavnou plachtou. Štvrtok vietor ešte zosílil na 25 v nárazoch 30kts a tak sme do Hurghady dorazili na čistý “zaďák” aj bez hlavnej plachty rýchlosťou v 7-8kts už 19:00 hod.




V Hurghade je fungl nová marína s najkrajšou farbou vody, asi dve desiatky plachetníc a o niečo viac motorových jácht, s ktorými robia denné potápačské výlety k útesom v okolí ostrova Giftun. Inak ale nemá moc charakter, je tu plno barov, reštaurácií a obchodov s euro cenami, kde chodia očumovať turisti z východného bloku ubytovaní v rezortoch. Dokonca aj v meste na trhu mi predavač melónov hovorí, že “Sladký!” !?!

Port Said

Aby sme dali veci na pravú mieru, už tretí deň kotvíme zaseknutí v Port Fuad v niečom, čo nazývajú Yacht Club. Port Said je na západnej strane Suezského kanálu, kanál je správne slovo, pretože sa to tu naozaj podobá skôr na stoku. Port Fuad bol založený len v roku 1925 ako predmestie pre stále sa rozrastajúci Port Said, dohromady tu v súčasnosti žije viac ako milión ľudí. V Port Said sa dajú ešte vybadať nejaké črty zašlej koloniálnej slávy z prelomu 19. a 20. storočia.


“Yacht Club” je kapitola sama o sebe. Kotví tu okrem nás len päť lodí: grécka 55 stopá plachetnica v dezolátnom stave, ktorá tu stojí v rohu a opustená pravdepodobne pred mnohými mesiacmi. Zaujímalo by nás, či to posádka vzdala kvôli čakaniu na povolenie preplavby kanálom alebo ich stihla iná pohorma. Tridsať stopá plachetnica, ktorá sa tu zabudla počas Eastern Mediterranean Yacht Rally. EMYR skončila v Tel Avive v čase keď sme tam pred týždňom kotvili.


Američan na svojej motorovej jachte, ktorý tu trčí už šiesty deň a evidentne to nezlepšilo jeho už tak narušený psychický stav - všetci sa mu radšej vyhýbajú. No a démantom medzi týmto osadenstvom je 73 stopý dvojsťažník Stromvogel. Päťdesiat ročná klasická drevená plachetnica, svojho času najrýchlejšia plachetnica na svete je legenda medzi “ocean-racing yachts”. Skipper je dvadsaťpäť ročný Ian z Nového Zélandu, ktorý sa už dva roky so svojou ženou starajú o loď jej talianskym majiteľom. Mimo závodov sú na lodi väčšinou sam a majú namierné do Turecka. To mu sa hovorí dream-job. Loď vyhrala v minulosti radu regát, vrátane legendárnej Sydney – Hobart. O poslednej, luxusnej motorovej jachte nie je čo.


V Port Fuad strávime teda už štvrtú noc. Stále sme nedostali od Suez Canal Authority povolenie plavby. Prvý deň nám síce stihli “premerať” loď, aby sme náhodou nezaplatili menej za nejaký ten centimeter navyše. (poplatok za loď ako Jennifer je viac ako $1000) Teraz tu ale trčíme kvôli vojenským lodiam. Ak kanálom pláva loď britských, či US Navy, je malým lodiam ako tá naša, plavba zakázaná. Vraj je to kvôli útoku na USS Cole v roku 2000 v Adénskom prieplave. Bohužiaľ o pohybe vojenských lodí sa kvôli utajeniu dozvieme vždy až ráno, takže plánovať čokoľvek je tažké.
viac o USS Cole bombing



Včera sme aspoň všetci okrem Larsa vyrazili do 200km vzdialenej Káhiry. M&M busom, zbytok zjednaným taxíkom. Káhira, (s predmestiami cca 18 miliónov obyvateľov) bola trochu veľké sústo aj na takých “big city lovers” ako sme my. Stihli sme teda aspoň to Egyptské múzeum, Tutanchámon a spol. a potom metrom do Gizy. Od pyramíd sme veľa neočakávali, ale predčilo to všetko. Potom ako sme sa tam konečne dostali, kúpili lístky a vstúpili do areálu a prišli k Sfinge, nás hnali preč. Skúšali sme sa trochu stažovať turistickej polícii, ale celé to bola Hlava XXII. Po záverečnej vám predajú lístok, pošlú dnu, načo vás iní pošlú preč a keď sa stažujete povedia, že “Ok, je síce zavreté, ale môžete sa 20 minút rozhliadnuť. Trochu málo na to, že areál má 25km2. No proste sme sa nechali natiahnuť. A navyše tá prťavá Sfinga! Nie je ani náhodou tak veľká, ako si ju pamätám z detstva z “napoleónskej” ilustrácie” v knihe Sedem divov sveta od Vojta Zamarovského!