Yemeni Experience

Všetci jachtári v protismere, ktorých sme po ceste stretli, sa vyjadrovali o Jemene len v superlatívoch a mnohí považovali jeho návštevu za jeden z vrcholov ich niekoľkoročných ciest okolo sveta. Ako to už býva, keď sa na niečo veľmi tešíte, následuje väčšinou veľké sklamanie a rozčarovanie. Návšteva Jemenu bola vskutku v mnohom jedinečná. Zažili sme tu radu problémov a nepríjemností, ale aby sme boli spravodliví, za niektoré Jemen ani jemenčania nemôžu. Našťastie celkový dojem napravili obyvatelia mesta Sa'na a okolitých dedín.


Za všetko môžu Briti. V roku 1893 získala prístav Aden Východoindická spoločnosť a vybudovala tu na dlhú dobu najväčší prístav na svete. V tomto výborne chránenom a prírodou pre námorníkov pripravenom zálive sme v utorok, 10. augusta večer, zakotvili. Aden, ktorý briti držali až do konca 50. rokov minulého storočia je “skazené” a na jemenské pomery moderné mesto, ktoré sa od zbytku krajiny veľmi líši. Naše kotvište je v časti Tawahi, pôvodne nazývanej britmi Steamer Point, dominantou ktorej je hodinová veža, nápadne pripomínajúca londýnsky Big Ben. Miestny ju nazývajú Little Ben. Kotvia tu dve plachetnice, dvojsťažník Kari nejaviaci známky života a Hydrus, na ktorom sa plaví párik z Anglicka. John nás prišiel hneď pozdraviť a dáva cenné rady do “života”. Majú namierené do Indie a už týždeň sa snažia získať indické víza v hlavnom meste Sa'na. V tom im pomáha miestny fixer Hamzah, ktorý už čaká na brehu pripravený predať nám svoje služby.


Naše prvé kroky v Tawahi mieria do Sailor's Clubu, dokonca spomínaný sprievodcom Lonely Planet: “Beer, whisky and Somali prostitutes”. Lenže je zatvorený a rýchlo si na studené pivo necháme zájsť chuť. Vstup do prístavu chráni niekoľko policajtov. Ich práca spočíva v zapisovaní do A4 notesu príchody a odchody deviatich cudzincov na palube Hydrus a Jennifer ale hlavne v žuvaní qatu.

Qat je jemenská národná droga. Legálna, na rozdiel od zbytku sveta. Listy kríku Catha edulis žuje valná väčšina jemenských mužov. Na qat markete si kúpite mikroténový sáčok qatu za cca 300 riyalov (1.2 USD) a postupne si ho napcháte do jednej strany ústnej dutiny, až máte líco nafúknuté ako ropucha. Žujete 4-5 hodín. Ůčinok drogy je asi ako keby ste žuli mrkvovú vňať ale na jemenčanov to zázračne funguje. Sedia sqatovaní a pozerajú doblba, prežúvajú ako ťavy ale hlavne zabíjajú čas. Aj tak nemajú do čoho pichnúť. My sa ale viac odviažeme aj pri nealko pive.


Hamzah nás presviedča, že ak chceme ísť do Sa'ny, musíme s ním navštíviť miestnu cestovnú kanceláriu, ktorá všetko zorganizuje – letenky, hotel, taxi, sprievodcu, potrebné povolenia atď. Svoj čas a peniaze si radi organizujeme sami, takže ho odmietame a druhý deň ráno sa vyberáme vlastnou cestou. Nebudeme opisovať dvojdňové patálie, ktoré sme absolvovali, podstatné bolo zistenie, že sa náchádzame v situácii ako z Hlavy XXII. Cestovať do Sa'ny autobusom, či prenajatým autom nie je problém. Lietadlo je drahé a nič z krajiny nevidíte, tak ho nechávame ako poslednú možnosť. Na cestovanie po krajine potrebujeme povolenie od miestnej polície, ktoré dostaneme na počkanie. Lenže...

Tak ako v iných prístavoch, aj tu nám pri príchode odobrali pasy a vystavili shorepass. Ten nás oprávňuje slobodne sa pohybovať po Adene. Na cestu do vnútrozemia potrebujeme víza, no imigračné oddelenia v prístave a v meste nám ich odmietajú vystaviť. Povolenie na cestovanie, na základe ktorého nám dajú víza nám totiž môže vystaviť len spomínaná cestovka - Universal Travel. Jej šéf je najväčší hajzel v tomto meste. Povolenie nám dá len vtedy, ak si kúpime letenky, hotel, taxi atď, tie ale nechceme a nepotrebujeme. Má nás absolútne v hrsti a sťažovať sa môžeme ísť akurát tak na lampáreň. Ako zistujeme, s šéfom imigračného je jedna ruka a pravdepodobne ide o spoločný biznis, na ktorý majú monopol.

Aby toho nebolo málo do Adenu sme dorazili v predvečer začiatku Ramadánu, takže celé mesto je vo vare. Zároveň sa blíži štvrtok a piatok, čo je v Jemene víkend. Keď už sme vychladli a zmierili sa s miestnymi pomermi, jednáme s Mr. Universal. Ten však vyhlási, že dnes už nič neurobí lebo začína víkend a máme prísť o dva dni. Aby toho nebolo málo, mestom sa prehnala piesočná búrka a my sme sa ocitli späť v bode jedna. A spomínal som, že nám praskla dingy – nafukovací čln, ktorý potrebujeme aby sme sa dostali na breh?

Apropó Ramadán. Najväčší sviatok muslimov a jeden so siedmych pilierov islámu. Trvá mesiac a od východu (cca 5:00), do západu slnka (cca 18:30), sa každý muslim musí postiť tekutín, jedla a sexu. Oslobodené od pôstu sú iba deti a chorí ľudia, ale tí druhí si musia zameškané dni nadrobiť inokedy. Ak si necháte pustiť žilou, pôst je porušený a ak máte mokré sny, musíte sa rýchlo osprchovať, inak pojdete do pekla. Do tretej hodiny poobede je v podstate všetko okrem mešity zatvorené, potom ale pomali začne mesto žiť. Okolo šiestej je úplný blázninec, to sa všetci ponáhľajú domov na prvé jedlo toho dňa a na pol hodinu je mesto ako vymreté. Po večeri (resp. raňajkách) sa život rozbehne na plno a nezastaví sa do rána. Ak potrebujete niečo vybaviť, nakúpiť a podobne, najlepší čas je medzi 21:00 – 01:00. Na verejnosti počas dňa radšej nepijeme ani nejeme, ad1 to u okoloidúcich spúšťa Pavlov reflex a nechceme ich ešte viac trápiť, ad2 niektorí konzervatívnejší jedinci rozhorčene vykrikujú Ramadan, Ramadan. Môže sa stať, že podvečer natrafíte na podráždeného či nervózneho človeka, ale nemám im to za zlé, tiež som zlý, keď som hladný. Po siedmej sú všetci ako baránci a znesú vám aj modré z neba.

Aden je konečný prístav pre Mickeho. Pred odletom do Švédska mal v pláne zájsť s nami na pár dní do Sa'ny ale už niekoľko dní ho trápi opuchnutý a zapálený lakťový kľb. Jediný liek, ktorý je od nás ochotný prijať je whisky, rum alebo vodka. S lakťom sa viaže príhoda z Hurghady, ktorú pred nami úspešne celý čas tajil. V skratke: začalo sa to pádom z móla pri pokuse preliezť večer na loď, po ktorom visel zachytený nohou o lano dolu hlavou a pod vodou. Keď nohu vyslobodil a ocitol sa vo vode, dostal dvakrát úder elektrickým prúdom od káblu padnutého do vody ale aj to prežil, preplával k blízkemu rybárskemu člnu a vyliezol naň. Následoval pokus preskočiť z člna na mólo, skok ale zle odhadol a ústami a lakťom narazil do betónového móla a ocitol sa späť vo vode. Aspoň vidíte, aký je jachting nebezpečný šport. Najviac sa ale hanbil za to, že sme ho s Majkou vracajúc sa z baru videli, ako sa na móle oblečený a s mobilom sprchuje, snažiac schladiť elektrický šok, po tom čo sa trikrát znovu narodil. Lenže nám to v tom hroznom teple vôbec neprišlo divné a len sme mu popriali dobrú noc. Ráno, kým všetci spali, rýchlo navštívil zubára, ktorý mu bez záruky narovnal predné zuby a potom opravu mobilov, kde nechápali, ako môže byť mobil po páde do vody vnútri totálne zhorený.

A tak chce Micke čo najskôr odletieť z Adenu domov, prebookoval si letenku ale aby mohol odísť, potrebuje víza. Víza na to, aby sa presunul z prístavu na letisko a opustil Jemen. Lenže na imigračnom dva dni zažíva podobné naťahovačky ako my. Panuje tu neuveriteľná korupcia. Každý, kto má uniformu, je ten najdôležitejší, nikdo nepozná svoje kompetencie ale hlavne očakáva nejaký bakšiš. Nakoniec Micke osobne navštívi Harbour Mastra v jeho obrovskej mramorovej vile za mestom, ktorý od neho zoberie úplatok a dá pokyn, aby mu víza udelili. Harbour master jedného z najväčších prístavov sveta berie úplatok $ 20!!! Lenže svoj kúsok koláča chcú aj chlapci z imigračného. Víza nakoniec dostal pár hodín pred odletom, tak sme mali čas len na krátku a neskorú rozlúčkovú večeru. Lenže čo nám nikto nezoberie, je nový kamarát na život so švédskeho Sundsvallu.


Zatiaľ, čo sme sa neúspešne naháňali za vízami a povoleniami, skoro nám uniklo, v akom zaujímavom meste sa nachádzame. Aden sa rozkladá na úpätí 551 metrov vysokej vyhasnutej sopky a skladá sa z niekoľkých oddelených častí. Tá najzaujímavejšia štvrť sa trefne volá Crater a medzi jednotlivými štvrťami musíte prekonávať skalnaté tiesňavy ako niekde v horách.


V sobotu sme teda nakoniec do Sa'ny odleteli. Lars, Rick a M&M. Neobišlo sa to zase bez naťahovačiek v kancelárii Universal Travel a na imigračnom. Pasy s vízami sme v prístave dostali 15 minút pred zatvorením check-in na letisku. V lietadle sa začala tá príjemnejšia časť pobytu v Jemene.

Sa'na je úžasné a unikátne mesto, obývané už 2500 rokov. Nachádza sa v ňom viac ako 6000 hlinených budov postavených pred 11. str. n.l., plus stovky mladších, až deväť podlažných “mrakodrapov”. Celé staré mesto vyzerá ako postavené z perníkov. Náš hotel má viac ako 250 rokov a sedem podlaží. Okrem nás sú tu ubytovaní Kendžiro z Tokya a tajuplný francúzsky profesor ekonómie. Mesto sa nachádza v nadmorskej výške 2200 metrov, klíma je príjemné a večer užijeme sveter či teplákovú bumbajku.


Jemenčania mimo Aden sú úplne iná sorta ľudí. Väčšina mužov chodí v tradičnom oblečení, cez ktoré majú prehodené slušivé sáčko, okolo pása opasok a za ním zastrčenú jambiyu – tradičnú zahnutú dýku. Ak niektorý muž jambiyu nemá, pravdepodobne s ním nie je niečo v poriadku. Jemen je posledná krajina, kde žijú muslimovia tradičným spôsobom života. Je to tiež jedna z prvých krajín, ktorá islám prijala a v Sánne je jedna z najstarších mešít na svete, postavená v 7. str. n.l., krátko po smrti proroka Mohameda. A je to posledná arabská krajina, kde žije početná židovská komunita.




Ľudia v Jemene sú neuveriteľne milí, zvedaví a pohostinní. Prechádzka mestom je samé zdravenie a mávanie - ako Husák na Prvého mája. Skoro každý na ulici nás zdraví, každý druhý sa zastaví a pýta sa odkiaľ sme a každý tretí sa pýta na naše mená a predstavuje sa svojim. Je to ale z úprimného záujmu, nikto vám nič nenúka na predaj, na nič neláka. V hoteli sme “nútení” každý večer, 18.35, keď dá meuzín z mešity povel, že sa može začať veľká žranica, zasadnúť za stôl so zamestnancami a povečerať s nimi ich tradičné ramadán jedlá.




Dva dni sme využili služby našeho šoféra a vyrazili do okolia. V dedinách je to ešte väčší stredovek ako v Sa'ne. V krásnom opevnenom meste Thula sme boli svedkami zabíjačky. Nelíši sa príliš od našej dedinskej zabíjačky, len miesto prasiatka bola ťava a miesto strýcov tu všetku prácu vykonávali deti. Najstarší mohol mať okolo trinásť a k ruke mal niekoľko 7-8 ročných pomocníkov. Ešte, že sme prišli, pretože obrovskú ťavu by sami na trojnožku nezdvihli a Rick im s tým musel helfnúť. Následujúci fotomateriál je nevhodný pre vegetariánov, deti a tehotné ženy.






Deti vôbec vykonávajú rôzne práce, predávajú v obchoch, riadia náklaďáky a pod. ale najradšej zo všetkého sa fotia. Prídu za vami a “otravujú”, aby ste ich odfotili, aby sa potom na seba na obrazovke fotoaparátu mohli pozrieť. Takže toto má byť tá životu nebezpečná krajina a liaheň teroristov.
















Druhý večer v Sa'ne má Lars nepríjemný telefonát. Kotva našej lode povolila a Jennifer sa vraj poflakuje bezprízorne po prístave. Našťastie vzápätí volá John z Hydrusu, ktorý sa pohotovo na Jennifer nalodil a prekotvil ju do bezpečia. Jennifer v skutočnosti narazila do tankovacieho móla pre obrie šífy, obďaleč ktorého sme kotvili. Lars mení letenku a prvým ranným lietadlom letí späť do Adenu. Na ľavoboku má loď zopár šrámov a pár ohnutých stĺpikov zábradlia, inak sa chvalabohu nič vážne nestalo.




Medzitým Rick konečne našiel v Sa'ne svoje slovenské korene. Po tom, čo sa v lietadle v Yemeni Observer dočítal, že americkí občania radšej nemajú do Jemenu cestovať a keď už, majú sa vyhýbať rade miest a ulíc, hovorí každému, že je zo Slovenska. Posledná večera s našimi hostiteľmi nám bola osudná. Druhý deň je Rišo úplne mŕtvy a pohybuje sa len medzi izbou a záchodom. My máme žalúdok tiež “na vode” ale vládzeme vyraziť do mesta a venovať sa zkrášľovaniu. Majka kúpila niekoľko kašmírových šatiek a Majko sa nechal oholiť a ostrihať v holičstve, Amirom, ktorý tvdil, že má šestnásť ale vyzeral na desať. Každopádne svoje remeslo ovláda na výbornú.


V noci, 17. augusta, sme sa vrátili do Adenu a hneď sa chystáme na odchod. Počas ramadánu je všeko cez deň zavreté, zato všetky obchody aj úrady majú otvorené do jedej až druhej hodiny rannej. Naša “utrhnutá” kotva má ešte dohru, v kancelárii harbour mastera pýtajú 500 amerických peňazí na drevo, inak vraj budú musieť začať vyšetrovať či “incident” s našou uvolnenou kotvou neohrozil chod prístavu, čo by náš odchod mohlo oddialiť o niekoľko dní. Larsovi neostáva než zacvakať ale zároveň si nechávame oraziť pasy výstupným razítkom. Meníme náš itinerár a ďaľší jemenský prístav v pláne, Al Mukalla, po týchto skúsenostiach vynechávame. Rýchlo preč.

Tiež sa dozvedáme, že po dvoch týždňoch čakania boli indické víza Johnovi a jeho žene zamietnuté. Vraj musia mať v pase najprv víza jemenské. Pokúšaju sa teda v Universal Travel už niekoľkýkrát vysvetliť svoju situáciu, tam ich ale Mr. Universal odbije, že víza zprostredkuje, iba ak si kúpia výlet do Sa'ny v hodnote 1000 USD. Právom znechutení sa tiež chystajú na odchod. Bohužiaľ nemôžeme ísť spolu, pretože ich 30 stopá plachetnica by našemu tempu nestačila.




Ráno zdvíhame kotvy, prajeme veľa šťastia posádke Hydrusu a vyrážame za našim ďaľším cieľom, ktorým je prístav Salalah v Ománe. Od Salalahu nás delí viac ako 600 námorných míľ plavby pirátmi najviac exponovanou časťou Adénskeho zálivu. Monzún, na ktorý sa spoliehame, má asi tiež ramadán a viac než naše plachty a motor nás dopredu ženie morský prúd miestami o sile až 5 uzlov. Nervózne sledujeme každú loď, ktorá sa na horizonte či radare objaví, lenže podobný strach majú pravdepodobne aj ich posádky z nás. Máme vypnuté AIS (Automatic Indetification System) signál, ktorý vysiela základné údaje o lodi a je povinný pre cargo lode a lode s pasažiermi. S našou veľkosťou a bez AIS a navigačných svetiel spĺňame všetky “parametre” pirátskej lode. Aby posádke zdvihli morálku, spravili M&M palacinky s jahodovým džemom a kakaukom a to sa hneď zlepšila nálada. Druhú noc sme sa plavili na dohľad ostrova Baraka (N13° 58' 500'', E48° 27' 800''). Či nejako súvisí s tým filmom nevieme, len tak pre zaujímavosť.

Plavba z Adenu trvala dlhých a monotónnych päť dní a päť nocí, vymedzených deväť hodinovým cyklom hliadok a toho ostatného. Jediným “rozptýlením” nám boli dve morské beštie, ktoré sa objavili ráno tretieho dňa. Podľa vysokej, úzkej a ovisnutej chrbtovej plutvy to mohli byť kosatky, jedna z nich lovila za našim zadkom a druhá v tesnej blízkosti oboplávala Jennifer. Stalo sa, že táto veľryba dokáže nárazom potopiť aj plachetnicu ako sa prihodilo britským manželom s tromi deťmi pri plavbe cez Tichý oceán. Prežili viac ako mesiac v strede oceánu v deravom záchrannom člne, bez vody a potravín, s jedným nožom a rybárskym háčikom. A napísali o tom knihu Prežili sme v Pacifiku, ktorá je výborným návodom na prežitie a ukážkou fyzických a psychických limitov ľudských bytostí. Pre Majku povinné čítanie, než sme sa vydali na túto plavbu. :)

Po druhýkrát nás z monotónnosti plavby vytrhli tri člny, z ktorých sa jeden oddelil a priblížil sa na nebezpečnú vzdialenosť. Vykľula sa z toho malá rybárska loď so sedemčlennou posádkou, ktorá nás požiadala o vodu. Hodili sme im niekoľko PET flašiek, oni naoplátku ponúkli rybu a išli svojou cestou. Ako postupujeme na severovýchod, počasie sa stále zhoršuje a odkedy sme opustili Aden je obloha zatiahnutá a v noci klesá teplota pod 20 °C. Vlny sú čoraz ozrutnejšie, ale vietor slabý a to je tá najhoršia kombinácia. Piaty večer, v nedeľu 22. augusta, padla hmla hustá ako smotana a rozpršalo sa.



V Mina Raysut, ako sa nazýva prístav mesta Salalah, sme zakotvili pred treťou hodinou rannou a napriek pokročilej hodine sa v tomto na pohľad modernom prístave pracuje na plné obrátky. Mamutie žeriavy s neuveriteľnou rýchlosťou nakladajú a vykladajú z lodí obrovské kontajnery, celá scéna v tme, hmle a daždi pôsobí ako sci-fi. Welcome to Oman.

Afrika

Suakin (tiež Sawakin), Sudán
Po štrnástich dňoch sa nám konečne dari podať novú spravu. Sme v prístave Aden v Jemene, začal ramadán a zúri piesočná búrka. Veľmi zlá kombinácia. Ale pekne poporiadku:

Potom, čo sme v štvrtok prepoludním 29. júla zakotvili v strede zálivu a vybavili formality, pobrali sme sa objavovať africké brehy. Suakin nemá mólo, tobôž kamenné nábrežie a na breh sa dostaneme len našou dingy. Môžete byť šťastní, že vás vaša matka nepriviedla na svet práve v tomto Bohom zabudnutom kúte sveta. V Suakine ako by ste sa vrátili o sto, či viac rokov dozadu. Kedysi najväčší sudánsky prístav, bol centrom obchodu už od 10 str. pred n. l. Bolo to tiež posledné stredisko obchodu s otrokmi na svete, ktorý tu prekvital až do konca Druhej svetovej vojny. Na stavbu domov v Starom Suakine použili obyvatelia korály, pekne vytvarované do kvádrov. Staré mesto je však opustené a domy až na tri minarety rozpadnuté. Vyzerá to tu ako po bombardovaní, ale nepodarilo sa nám zistiť, kedy a aký osud mesto postihlo.





Ostatné časti Suakinu nevyzerajú o moc lepšie. Väčšina z 50 tisíc obyvateľov žije v chatrných búdach pozbíjaných z plechu a dreva. Hlavným dopravným prostriedkom sú tu ale motorové trojkolky a dvojkolky ťahané somárom. Niektorí muži nosia za opaskom bohato zdobené meče, ženu na “ulici” nestretnete. Na malom trhu tu predávajú zemiaky, baklažán, cibuľu a pomaranče. Na chladené nápoje môžete rovno zabudnúť, v meste pravdepodobne nie je ani jedna chladnička, elektriku má len ten, kto má naftový agregátor a na naftu. Po zotmení je na pobreží vidieť tri - štyri svetielka, inak je v celom meste tma. A ráno je prístav plný ľudí, pokojne stojacich po krk vo vode. Môžete hádať, čo tam robia.


Popoludní sme sa vybrali autobusom do Port Sudánu, trojmiliónového mesta a v súčasnosti hlavného prístavu. Ako prvé sme všetci do seba naliali niekoľko litrov studených bublinkových nápojov. Na lodi máme dve chladničky, ale v tomto teple nestačíme vychladiť dostatok pitnej vody. Ďalej nasledovala zmrzlina – mango,vanilka, čokoláda, a potom ďaľšie vody. Micke je zase rád, že na neho vyšla služba v kuchyni keď sme na súši. Reštaurácia v hoteli Palace vyzerá ako školská družina u nás na základnej škole, vybrali sme sa teda do najluxusnejšieho hotela v meste - Coral Port Sudan. Ešte donedávna to bol Hotel Hilton a podľa toho to aj vyzerá. Tento večer majú zrovna Oriental & Indian Bufet – All You Can Eat. Nemá zmysel opisovať to množstvo jedál, ktoré tam bolo k dispozícii v podstate iba našej smradľavej posádke v tomto obrovskom a prázdom hoteli. S prepáčením – nechutne sme sa nažrali! Po večeroch na lodi filozofujeme o politike, ekonomike, ekológii a vôbec, o tom kam sa to naše ľudstvo s planétou rúti. A potom sa napchávame v Hiltone, v krajine, kde väčšina ľudí nemá čo do huby. Čo na to povedať, salónni intelektuáli na výlete na jachte.


Cesta späť do Suakin bol nečakaný problém. Autobus, ktorým jazda stojí 3 sudánske libry ($1.20) večer nejazdí a minibusy ani taxíky nás nechcú odviesť ani za 70 libier. Napriek veľkej sume väčšina vodičov odmieta, cesta v noci je nebezpečná, navyše jazdu späť bude musieť šofér absolvovať sám. Nakoniec ukecáme jedného, ktorý si sebou berie parťáka. Nejaký kámoš im cez okno podáva niečo zamotané do igelitky, ktorá mizne pod sedadlom. Že by kvér na sebeobranu? Nič mimoriadne sa našťastie neprihodilo a o pol noci sme späť na lodi. Súdán od konfliktu v Darfúre, defakto v stave občianskej vojny a prepady aút asi nie sú ničím vynimočným.


Na druhý deň napriek tomu, že je piatok - voľný deň pre muslimov, sme zohnali mechanikov, ktorí sa pozrú na náš watermaker – generator problém. Zaberie to celý deň, a tak sme sa s Rickom vybrali znovu do Port Sudanu - na zmrzlinu. Hodina autobusom tam, hodinka v cukrárni Ice Cream Dream a hodina busom späť. Mango a čokoláda. Život je nádhera. V Port Sudan inak nie je moc čo obzerať. Sudánci sú ale veľmi milí a keďže nepoznajú nič lepšie, aj šťastní ľudia.


Keď sme sa vrátili na loď, počasie začalo blázniť a vietor sa točil ako kolotoč a podľa toho, či zrovna fúkalo od mora, či z brehu, padal dážď alebo sa sypal piesok.


V nedeľu, 1. augusta, sa od rána pracuje na spojazdnení výrobníka vody. Už je to siedma partia mechanikov v šiestich krajinách za posledné dva mesiace. Bez úspechu. Na poludnie zdvíhame kotvy a len čo sa dostaneme na otvorené more, poriadne sa okúpeme a hodinu zbavujeme loď od piesku, z vonka i z vnútra. Úplne zbytočne, 15:00 sa nakopili mraky nad pobrežím napriek tomu, že vietor fúka od mora. Rýchlo sme skasali plachty, zmenili kurz a snažili sa búrke ujsť. Nedostali sme vôbec šancu. Chytilo nás to plnou silou a ďaľšie dve hodiny si musíme dávať pozor, aby sme mali zavretú hubu, inak akoby ste žuvali šmirgelpapier. Kormidelník po skončení služby vyzerá ako päťročné decko, ktoré sa vrátilo domov z pieskoviska pred činžiakom, potom čo začalo vonku pršať. Piesočná búrka síce podvečer skončila, ale vietor plný piesku fúka nasledujúce dva dni. Večer kotvíme pri ostrove Long Island a po večeri príde búrka iného druhu. Je nutné zvolať míting a posádka sa snaží vydiskutovať nakopené problémy, časť ktorých sa vezie už z Turecka. Dráma skoro ako vo filme Nôž vo vode od Polanskeho.



Ráno 6:00 sme zdvihli kotvu a s východom slnka vietor stále plný piesku zosilnel až na 40 uzlov. Časť posádky trucuje, takže za kormidlom do 15:00 makáme iba štyria, t.j. dve hliadky. Všetci sú od uší až po päty od piesku a navyše mokrí ako myši, od potu a morskej vody, ktorá zalieva kokpit. Táto “blahodárna” kombinácia sa začína nepríjemne prejavovať na našej pokožke. Potápačský Neptún nám ani dnes nepraje, v tak silnom vetre nepôjde potápať, pokračujeme nonstop smer Massawa. V Sudáne sme zásoby potravín veľmi nedoplnili, nebolo kde. Na večeru chystáme cestoviny a konzervu tuniaka. Než sme sa do toho stačili pustiť, Fred vytiahol tuniaka, ktorého ešte nestihli do konzervy strčiť. Chudák ani nestihol vypustit dušu a už sme časť zjedli za surova. Zbytok šiel na panvičku. Delikatesa.


Útorok, 3. augusta, už máme štyroch rybárov. Pri našej prvej rannej hliadke, tesne po šiestej hodine máme záber, neostávalo než “to” vytiahnuť. “Kvalitný” gin z Port Said už došiel, tak mi Majuška podala na pomoc proti barakude ten najostrejší nôž. Rozospatý, ešte v trenkách, ale zvládli sme to. Stredu ráno sa rybačka rozbehla naplno a už pred obedom máme dvoch tuniakov. Lenže, ako to už býva, najväčšiu rybu dostane vždy baba.


Keď už je konečne pokoj od lietajúceho piesku, príde na rad hmyz: muchy, mušky, ovádi, osy, včely, vážky, motýle a ďaľšia známa a neznáma hmyzia háveď a zase a hlavne muchy si vybrali práve našu loď. Posledné míľe pred Massawou sú kritické, Jennifer vyzerá ako entomologická zberná stanica, do toho 49 C° a 60% vlhkosť vzduchu. Nemyslíme už na nič iné, len kedy vypadneme z lode, dáme si nejaký studený nápoj a opláchneme sa sladkou vodou. Preplavba zo Suakinu do Massawy trvala štyri dni, bola dlhá 250 námorných míľ, s jednou sprchou v sladkej vode, dostali sme dve barakudy, troch tuniakov, jednej rybe sme dali milosť a niekoľko väčších kusov nám ukuslo silon aj s návnadou.


Streda. 4. augusta, Massawa (tiež Mit'sawa), Eritrea
Pristáli sme na pravé poludnie, teplo je za hranicou znesiteľnosti. Kým Suakin sme premenovali na “Hell on Earth”, Massawa by sa mohla volať “Hells Kitchen”. Ako sme sa neskôr dozvedeli, Massawa je jedno z najteplejších miest na svete vôbec. Tento starý prístav bol v staroveku známy ako Adulis, ktorý je spomínaný vôbec už v prvom antickom námorníckom pilot booku - Periplus Maris Erythraei.


Okrem neznesitelného tepla je ale prvý dojem z Massawy viac, než pozitívny. Architektúra starého mesta je pozostatok otomanskej nadvlády, novšia časť Massawy je zase plná nádherných talianských víl zo začiatku 20. storočia. Ľudia su veľmi milí a majú dobrú angličtinu. Domáci majú hlavne záujem kúpiť naše doláre, ktoré sú nedostatkový “tovar”. Kým oficiálny kurz je 14.75 Nakfa za 1 USD, na čiernom trhu dostanete až 35 NKF a skutočná hodnota musí byť ešte daleko vyššia, kedže domáci s dolármi ďalej obchodujú. Kúpiť doláre oficiálnou cestou je nemožné,




V Eritrei je 50% katolíkov a 50% muslimov a je to prvá krajina na našej ceste od Izreala, kde je alkohol bežne dostupný. Koncentrácia barov v starej Massawe je hádam vyššia ako na Žižkove. Podáva sa pivo Asmara vo fľaške bez etikety, ktoré je mimochodom veľmi dobré. Ďalej rum, koňak, gin, vermut a víno, všetko značky Asmara. Asmara je hlavné mesto. Niektoré ženy nás pozývajú na kávičku do svojich skromných príbytkov, než nám dôjde, že okrem výmeny dolárov sa venujú najstaršiemu remeslu na svete. Po kunčaftoch sa ale musia porozhliadnuť inde, napríklad medzi námorníkmi z dvoch severokórejských lodí, ktoré tu kotvia. Severokórejci sú oblečení do ošúchaných pracovných uniforiem, dostali “opušťák” na pevninu a lejú do seba jedno pivo za druhým. Možno to je prvá slobodná krajina, ktorú navštívili.





M&M majú ako jediní eritrejské víza, pre ktoré si boli ešte v máji v Berlíne, a tak môžeme ráno vyraziť do hlavného mesta Asmara. Lístok stojí iba 1 USD, ale do autobusu sa nedá pre veľký záujem dostať. Prenechávame šance domácim a najímame si Solomona - šoféra s autom. Asmara je vzdialená len 105 kilometrov, ale cesta autom trvala viac ako štyri hodiny. Najprv v Massawe treba vybaviť povolenie na cestovanie po krajine, ktoré musí úradník schváliť a my zaplatiť, následne ho odniesť na ďaľší úrad. Potom nás už zdržovali iba policajné checkpointy, stáda kôz pobehujúcich po ceste, kravy, oslíci, ťavy, ovce alebo opice sediace na ceste škrábajúc sa pod pazuchou. Do Asmary tiež musíte prekonať prevýšenie 2400 metrov, celá cesta sa kľukatí nádherným pohorím ako z rozprávky. Cestu kopíruje jediná a úzkokoľajná železničná trať, ktorú postavali ešte taliani. Pravdepodobne technicky náročná stavba, na 105km železnice museli postaviť viac ako tridsať tunelov a desiatky mostov, vačšina ktorých vyzerá ako Krajinský most v Piešťanoch. Železnica bohužiaľ nefunguje. Eritrea nemá na nové mašinky a vagóny a tie pôvodné, ktoré priviezli taliani a mali byť už dávno v nejakom múzeu, používali, až kým sa nerozpadli.


Domáci nám vraveli, že v Asmare je príjemné podnebie. Z príliš horúcej Massawy sa väčšina obyvateľov sťahuje na leto práve sem alebo do iných horských miest. Lenže, zabudli nám povedať, že tam bude kosa! Oblečení len do najnutnejšieho minima, zvyknutí na to, že sa nepotíme len keď spíme a aj to len pre to, že o tom nevieme, sme zistili, že v Asmare je iba 15 °C. Ako by sme ani neboli v Afrike. Okrem príjemnej teploty, mesto pôsobí, ako keby sme boli niekde v Taliansku. Moderné bulváry, postavané na začiatku 20. storočia, funkcionalistické stavby, či celé “horské” vilové štvrťe akoby premiestnené z Álp. Ulice sú plné kaviarní, výborné espresso a veľký výber zákuskov a koláčov. Podobne ako v Sudáne, aj tu sú vodiči áut “civilizovaní”. Jazdia primeranou rýchlosťou, netrúbia pri každej príležitosti a nesnažia sa vás za každú cenu zraziť, keď prechádzate cez cestu, tak ako tomu je v Egypte, či na Blízkom Východe. Sme tu jediní “bieli” turisti, ale nikdo nás neotravuje, nič nám neponúka, nikto nežobre. Ľudia hovoria výbornou angličtinou, ktorou sa učia v škole všetky predmety. Bohužial môžeme ostať len na jednu noc, večer si pochutávame na pečenej kozacine – národná strava, a potom mierime medzi mládež na pivko v Royal Espresso.





Na Eritrei je tiež príjemné, že sa tu veľkej úcte tešia ženy, čo je v Afrike ale i v iných častiach sveta skôr výnimkou. Poznáte krajinu, ktorá má na bankovkách všetkých nominálnych hodnôt vyobrazené usmiate ženy? Väčšinou sú to bradatí škaredí strýkovia, ktorí urobili niečo “hrozne” dôležité. Aj podľa plagátu na oslavu 20. výročia boja za nezávislosť máte dojem, že ju vybojovali ženy.


V piatok, 6. augusta, hneď po návrate do Massawy, vyrážame. Predtým ešte dopľňame pitnú vodu do našich štyroch nádrží (celkovo 1000 litrov), ktorú nám priviezlo požiarnicke auto, ktoré vyzeralo skôr ako “hovnocuc”. Voda je trochu slaná, ale lepšie ako žiadna.

Ostrov Estam Aghe (14°. 50' N, 40° 55' E).

Dohodujeme sa, ako budeme postupovať v prípade, že sa k nám priblíži pirátska loď, či niekto, kto sa chce na pirátov hrať. Náš arzenál na obranu pozostáva z troch signálnych pištolí a dvanástich nábojov a troch slzných plynov.


Prechádzame tiež do prísnejšieho hliadkového režimu. Žiadne čítanie, polehávanie, či nedajbože spanie počas hliadky ako bolo zvykom doteraz. Tri hodiny nonstop pozorovanie 360° horizontu a radaru. Cez deň používame plachty len keď poriadne fúka, aby nás bolo vidieť čo najmenej, v noci máme vypnuté všetky svetlá, vrátane navigačných, aby sme boli neviditeľní. Svieti iba kompas.

V nedeľu, 8. 8., sme pred polnocou zakotvili pri ostrove Hanish el Kubra. Celý čas sa snažíme vyhnúť akémukoľvek stretnutiu s inou loďou, lenže pri Hanish to naplno žije. Celú noc sme obkolesení množstvom neosvetlených člnov, ktoré jazdia sem a tam, pristávajú na brehu a ich posádky zmetene svietia baterkami. Do toho vo vode bliká ten najjasnejší planktón ako striebro a plieskajú lietajúce ryby. Magická a trochu strašidelná noc. Ráno, keď sa rozvidnelo, sme zistili, že v zálive je viac ako dvadsať rybárskych člnov. Posádky na love ďaleko od brehov bivakujú v provizórnych prístreškoch na brehu ostrova. Krásne súostrovie je volkanického pôvodu, z čiernej lávovej horniny, bez známky akejkoľvek vegetácie.


Celý pondelok sa plavíme juh-juho-východ a keď sme v podvečer na dohľad jemenského pobrežia, kde sa vzal, tu sa vzal, vojenský vrtuľník krúži nad našimi hlavami. Spadol nám kameň zo srdca, znamená to, že v blízkosti operuje vojenská fregata spojených EU Navy Forces. Pokec cez rádio o našich zámeroch, zamávajú a odletia. A my si prajeme: Keep an eye on us!


Česť opustiť vody Červeného mora a vplávať do Adénskeho zálivu absolútne zaslúžne pripadla M&M! Medzi 22:00 a 24:00 sme úžinou Bab el Mandeb hnaní na juh 2-3kts silným prúdom oboplávali ostrov Mayyun (Perim Island) a ocitli sa tak prakticky v Indickom Oceáne. Bab el Mandeb je necelých 15 námorných míľ široká úžina medzi Jemenom a Djibouti. Odkedy sme opustili Massawu je počasie príjemnejšie, ale pri Bab el Mandeb sa ešte viac ochladilo a po šiestich týždňoch si prvýkrát dávame na palube na seba tričko. Tak, ako počasie, zmenilo charakter aj more. Voda je hladká, vlny sú vyššie, dlhšie, pomalé a tiahle.

Útorok, 10. 8. Posledný úsek plynie v príjemnej atmosfére. Fúka priaznivý monzún 15kts, teplota je 33°C, sem tam nás pozdravia delfíni a o 18:00 kotvíme v prístave Aden pri móle s honostným názovom “Prince of Wales Pier”.


Adénsky záliv

Mimochodom, tip na čítanie:
Rick mi požičal skvelú knihu Adventures of a Red Sea Smuggler. Je to autobiografický príbeh francúzskeho dobrodruha Henryho de Monfreida, ktorý veľkú časť svojho divokého života prežil práve pri, či na Červenom mori. Monfried na svojej plachetnici lovil ryby a perly, či pašoval zbrane a hašiš, zaplietol sa do špionáže, politických hier v Djibouti a Etiópii a stal sa moslimom. Na staré kolená začal svoje eskapády spisovať (vydal až 40 kníh) a napriek tomu, že žil na hrane, dožil sa skoro sto rokov. V Adventures of a Red Sea Smuggler popisuje, ako prvýkrát pašoval hašiš z Obocku v Djibouti do Suezu v Egypte. V priebehu júla a augusta 1915 absolvoval v podstate tú istú plavbu len v opačnom smere ako my. A potom samozrejme naspäť. :)