Lebanon

Beyrouth, Baalbek, Byblos

V Jounieh končia svoju plavbu Micke a Pia. V Bejrúte ale ostávajú ešte zopár dní a v nedeľu ráno sa stretávame v lobby hotela Concorde, kde sú ubytovaní. Počas vojny tu bolo zriadené press centrum a bývali tu zahraniční vojnoví spravodaji. Micke nám totiž sľúbil “komentovanú” prehliadku mesta. Počas celej vojny hotel nedostal jediný zásah raketou, ale vraj tam mali v klietke papagája, ktorý zvuk lietajúcich bômb skvelo imitoval. Micke oprášil svoje staré známosti a zajednal dve autá s vodičmi, ktorí nás potom ďaľších sedem hodín vozili v Bejrúte z miesta na miesto.


Micke
Ako sme už písali, Micke slúžil v U. N. Peace Forces, do ktorých vstúpil ako dobrovoľník po skončení základnej vojenskej služby. Jeho špecializácia bola medik – prvá pomoc. Prvého polroka na Cypruse mal veľkú pohodu, na jar 1982 ho ale prevelili do Libanonu. V júni začal Izreal inváziu do južného Libanonu a to už bolo po srande. Micke robil eskort sanitky, poskytoval prvú pomoc, prípadne sám sanitku riadil tam, kde bolo treba.
Pia ako dobrvoľník odišla zo Švédska do Libanonu a pracovala v nemocnici v laboratóriu, mala na starosť odbery a transfúzie krvi. Tam sa Pia s Mickom spoznali.

Bejrút má viac ako dva milióny obyvateľov a na prvý pohľad je jasné, že Libanon chudobou netrpí. Napriek tomu, že sa spamätáva z dlhoročnej občianskej vojny (1975-1990) je Bejrút živá metropola prvej triedy so všetkým, čo k tomu patrí. Jednou z našich posledných zastávok boli ale štvrte Sabra a Shátila. Tieto utečenecké tábory postupne splynuli do jednej veľkej chudinskej štvrti. 16. až 18. júna 1982 sa tu odohral nechvalne známy masaker, keď Kresťanské libanonské milície za “pomoci” izrealskej armády, ktorá tábor obkľúčila a uzavrela tak, aby z neho nebolo úniku, zmasakrovali stovky civilistov, žien a detí nevynímajúc. Kdo ste videli film Valčík s Bašírom (Waltz with Bashir) viete o čom píšeme, ostatní odporúčame pozrieť. Viac sa dočítate tiež tu: http://en.wikipedia.org/wiki/Sabra_and_Shatila_massacre





V Sabre a Shátili vraj žije až pol milióna palestíncov a libanonských muslimov v podmienkach, ktoré im nedávajú moc nádeje do budúcnosti. To samozjreme hrá do karát Hizballáhu, ktorý tu ľahko rekrutuje nových členov. Hizballáh v podstate ovláda túto južnú časť Bejrútu. Micke nám “sľúbil “aj jazdu popri masívne opevnenom sídle Hizballáhu, ale vodič (kresťan) si to na poslednú chvíľu rozmyslel.

V nedeľu prišli noví členovia posádky: Viktor a Kristine. Ako sami hovoria, žijú v New Yorku a prespávajú v New Jersey. Kristine je architektka, Viktor pôvodom z Odesy je stavebný inžinier. V pondelok sme sa spolu rozhodli ísť do 90 km vzdialeného Baalbeku a zjednali si na ulici auto s vodičom. Náš výlet bol v podstate neúspešný pokus o sebevraždu. Náš vodič mal asi 80 a v jeho veku mu pochopiteľne na živote moc nezáležalo. Bohužiaľ podobnú životnú filozofiu vyznáva väčšina libanonských vodičov, asi to bude tým dlhoročným vojnovým prežitkom. Nie, že by jazdil rýchlo, priemerne 50km/h, dolu kopcom po dialnici to rozpálil aj na 70, ale jeho štýl bol smrtonosný. Najviac si to užil Viktor na prednom sedadle, kde samozrejme nefungoval bezpečnostný pás. A napríklad je bežná prax jazdiť po diaľnici (ak sa to dá diaľnicou nazvať) po krajnici v protismere. Nielen autá, aj traktory.


Stálo to ale zato. Baalbek (v antike Heliopolis) je úžasné miesto. Vraj najdôležitejšia Rímska pamiatka v Malej Ázii a najzachovalejší antický chrám vôbec a ďalšie superlatívy.
Baalbek sa nachádza v údolí Beqaa, známej to vinárskej oblasti. Celú cestu späť sme sa našemu vodičovi snažili vysvetliť, že chceme kúpiť nejaké víno. Myslím, že to doteraz nepochopil, napriek tomu, že sme mu to rukami nohami vysvetlovali a skoro pred nosom tiasli stromčekom viniča.









V utorok sme pre zmenu vyrazili do mesta Byblos, 35 km severne od Jounieh. Má sa za to, že je to vôbec najstaršie nepretržite obývané mesto na svete, založené 6000 rokov pred Kristom. Nachádzajú sa tam pozostatky fénických, gréckych aj rímskych stavieb a hrad vybudovaný v čase krížových výprav. Objavili sme aj veľmi dobré kníhkupectvo, kde sme kúpili zaujímavú knihu. “Krížové výpravy očami Arabov”, o tom ako barbari z Európy v mene Jesus Krista plienili prekvitajúce mierumilovné krajiny v Asia Minor.



Ráno sme si posledný krát zaplávali v bazéne olympíjskej dĺžky s morskou vodou a poplavíme sa do Izreala. Ale nikomu to nehovorte, aby sme nemali ráno problémy na colnici. Ozveme sa z Haify alebo Tel Avivu. M&M

Alanya - Beirut

Jounieh, severné predmestie Bejrútu.
Srdečné pozdravy z Libanonu. Najskôr ale o tom, čo sa udialo než sme sa “dopracovali” až sem.


Sobota 12. 6. 2010. 9:30 sme vyplávali z Alanye a po dvadsaťsedem hodinovej preplavbe sme v nedeľu na obed pristáli v Tasucu. Celú noc vial len slabý vietor, a tak väčšinu trasy na motor. Štyri hodiny sme čakali, kým sa Harbour Master vráti z nedeľnajšieho obeda a potvrdí nám dokumenty. Potom už len razítka do pasov a vyrážame smer Cyprus - ďaľších dvadsať hodín preplavby, tentokrát v noci, proti vetru a na plné plachty. V pondelok na pravé poludnie kotvíme v Kyrenii (tur. Girne), v krajine, ktorá si hovorí Turecká republika Severného Cyprusu a ktorej existenciu uznáva na svete jediný štát – Turecko.



Starý prístav v Girne chráni pevnosť, v ktorej sa nachádza múzeum s pravdepodobne najstarším vyloveným vrakom loďe na svete. Čln (obchodná loď z helénskeho obdobia) s nákladom olivového oleja a mlynských kameňov sa v roku 300 BC potopil pri búrke len jednu míľu od bezpečného prístavu. Ale najlepšie bolo pozorovať korytnačky (caretta caretta) z bastiónu kyrénskeho hradu. Ohrozený tvor, ktorých pár kusov sme už počas plavby videli popri nás preplávať.

Viac o Caretta Caretta

V Girne sme sa tiež spoznali s Phillipom, ktorý sa s prestávkami plaví už dvadsať rokov okolo sveta na oceľovej 37 stopovej plachtnici. Na pár mesiacov v roku odskočí do Francúzska zarobiť peniaze, a potom pokračuje v plavbe tam, kde skončil. Raz nechal loď na Madagaskare, našiel ju po návrate totálne “vybrakovanú” a bez motora sa plavil až do J.A.R. Keď s plavbou začali, boli na to s manželkou sami, teraz majú so sebou troch námorníkov: 5, 8 a 12 rokov.

V utorok sme sa vybrali do vnútrozemia, do hlavného mesta Lefkosa (gr. Nicosia). Mesto je po tureckej invázii v roku 1974 presne v strede rozdelené múrom, podobne ako kedysi Berlín. Prechod do južnej Lefkosie cez Check Point je malý šok. Veľmi dobre vidieť, čo v severnej chýba – peniaze z EU. V severnej sa však nachádzajú zásadnejšie pamiatky, napr. Buyuk Han – čiže caravanserai (po našom “zájazdný hostinec”) alebo mešita Selimiye. Je to vlastne gotická katedrála, prestavaná otomanmi na mešitu. Kostol sa volal Agia Sofia, tak, ako ten slávny byzantský v Carihrade.




Ako by povedal wajda Norbert, “Naši Chlapci” zrovna hrali úvodný zápas na MS proti novozélanďanom. Nemali sme žiadne euro, a tak sme oželeli velké plazmy a presunuli sa do severného mesta, kde sme v “kaviarni” pozreli druhý poločas na telke s uhlopriečkou 25 cm, zašumeným obrazom a vypadávajúcou farbou. Keď sme vstúpili, dvakrát som sa uistil, či majú pivo (žiadne v ladničke nemali). “Yes, Yes!”, usadili sme sa, načo dedko zmizol preč a po chvíle sa vrátil, v igelitke dva lahváče. Klasika.

Na posledný deň sme si požičali auto. Majuška mala nervy z môjho šoférovania: jazdil som zásadne po obrubníku, alebo v protismere a riadiacu páku som neustále hľadal tam, kde je kľučka od dverí. Jazdí sa tam totiž “naopak” - bývalá britská dřžava. Napriek tomu sme si prejazdili skoro celý sever. e.g. Bellapais, malebná horská dedina so stredovekým kláštorom, Famagusta, kedysi dôležitý prístav na západnom pobreží, Salamis, ďalšie antické rozvaliny, kláštor sv. Barnabáša a hrad Buffavento. Ten nás skoro zabil, 38 stupňov a 40 minút šlapania na skalu 950 m. n. m. Ten výhľad za to ale stál.


Za dlhšiu zmienku stojí Famagusta, staré mesto s množstvom rozborených kostolov, obohnané obrovským a dokonale zachovaným opevnením. V roku 1571, po desať mesačnom obliehaní, padlo do rúk Ottomanom, ktorí mesto zničili a v tomto stave vlastne ostalo dodnes. Vyzerá to tam trochu ako v Drážďanoch po r. 45. Rozdelenie Cyprusu a vyhnanie grékov v roku 1974 bola posledná rana, stalo sa z neho poloopustené, bezvýznamné mesto na hraniciach záujmu. Do Famagusty v jej lepších časoch je vraj situovaná Shakespearova hra Othello.




No a ďaľšie nečakané stretnutie sme zažili v Salamis, vychudnutejšiu kópiu Normičky. Dúfame, že Tá v Piešťanoch poslúcha!



Štvrtok 17. 6. Ráno 8:00 na colnicu a 9:00 sme vyplávali z Kyrenie, len sa po nás zaprášilo. Na zadný vietor sme konečne prevetrali genaker a 21:00 sme oboplávali ostrovčeky Kiedes, najvýchodnejšie predĺženie polostrova Karpas. Povečerali sme pri tom M&M's chicken green curry.


To už začala naša prvá nočná služba (striedame sa po 3 hodinách), vietor zosílil na 18 uzlov a stúpame o stošesť smer Libanon. Tak pokračuje aj piatok celý deň a noc. V sobotu 2:30, pri našej nočnej službe a na dohlaď libanonského Tripolisu, nás rádiom volá “United Nations Warship”. Priblížili sa na 2 míle a overujú meno lode, home port, destination port, atď. Príliš veľa otázok a zlý signál. Pol hodinu nato sa prihlási libanonská vojnová loď a celý proces sa opakuje. Komunikácia z oboma “warships” intenzívne, ale bez veľkého progresu pokračuje po celý zbytok noci.


Ráno, 9:30 sa pri našej prvej rannej prirútil libanonský speedboat s troma vojakmi na palube, samozrejme nezabudnú hroziť samopalom. Ako malí chlapci. Dožadujú sa vstupu na palubu, v čom im nebránime ale spomaliť pri plných plachtách nemôžeme. Po viac ako pol hodine sami uznajú, že to v tej rýchlosti, sviežom vetre a vlnách nezvládnu a odobrili plavbu smer Beirut. V maríne Jounieh na severnom predmestí Bejrútu sme zakotvili dnes, 12:40, po viac ako 50 hodinách plavby. Máme za sebou 22 dní cesty a 725 námorných míľ.


Štastná Majka, po tom čo nás libanonský vojaci nechali na pokoji. To ale ešte netušila, že bude mať v maríne z udelením víza opletačky pre svoj nízky vek. Vraj slobodné ženy pod 30 do Libanonu nepustia.

V zajatí Ataturka

V nedeľu sme pristáli vo Finike, v meste, o ktorom nie je viac čo napísať. V maríne mali aspoň slušné sprchy a stretli sme tam tri švédske loďe, ktoré práve zavŕšili plavbu z Thajska cez Červené more a Suez. Povzbudivá bola správa, že žiadne problémy s pirátmi v Adénskom prieplave nemali a ani nevyužili možnosť plavby v konvoji pod ochranou U.S. Fifth Fleet operucúcej v zálive. Plavili sa tesne popri pobreží Jemenu, a podľa "Svena" bol Jemen po Aljaške jeden z “highlightov” ich sedem ročnej plavby okolo sveta. Nevieme sa dočkať!

V pondelok (7. júna), stále fúka priaznivý juhozápadný vietor o sile 15+ kts a večer kotvíme v Cineviz Limani – ako hovorí pilot book : “Spectacular deserted anchorage”. Posúďte sami:

Jennifer @ Cineviz Limani

Kuk do zálivu cez kopec.

Svet je malý 3
Utorok sme “dorazili” ostávajúcich 35 nm do známeho letoviska Antalya. Práve včas, keďže Torulf odlieta v stredu skoro ráno. V ten deň máme “day ashore”, Lars si naplánoval vŕtanie sa v motore s miestnymi mechanikmi (stále nie na 100% fungujúca “magnetic clutch”) a my dvaja sme sa vybrali na výlet do 35 km vzdialeného Termessos – ruiny starobylého mesta situované v nádhernom horskom údolí Gulluk Dagi.

Lars, ranné kúpanie v Cineviz Limani

Antalya je miliónové mesto a dostať sa z maríny, ktorá je na západnom predmestí, na hlavnú stanicu na severe mesta nám trvá busom 70 min. Naskočíme na medzimestský bus do Korkuteli, ktorý nás vyhodí na rázcestí do údolia Gulluk. Ukazovateľ hovorí, že do Termessos ostáva ešte 9 km do kopca, ale aj tu je pripravený pohotový taxikár: vraj bude pršať a iná možnosť neexistuje a za 50 lira nás tam aj späť mile rád odvezie. Sa musel zblázniť hovorím, že just pôjdeme peši. “Priplazil” sa rýchlejšie, než sme čakali. Boli sme mu ochotní dať max dvacku, čo mu bolo málo, ale v tom na cestu odbočilo auto, reflexívne mi vystrelil za mladi vycvičený stopársky palec a na prekvapenie všetkých zastavilo: “Termessos?” “Yes.” a sedeli sme na zadnom sedadle. Taxikár sa ale nehodlal tak ľahko vzdať. Pribehol k autu a niečo nepekné kričal na vodiča “Ty tu robíš taxikára či ja?! Čo sa mi .... do roboty?!” Niečo v tom zmysle. Aby sme to skrátili, pán Bohuš a pani Ingrid majú dcéru, ktorá žije už 5 rokov v Antalyi, sú na návšteve, prenajali si auto a mali podobný nápad na výlet ako my. Česko-slovenský párik, ktorý sa tesne pred revolúciou presťahoval do Berlína, kde žijú do dnes. Požičali nám dáždnik a o dve hodiny sme sa stretli zase pri aute a potom nás zobrali do Antalye a vyložili v starom meste! Ďakujeme! :)
Pár fotiek z Termessos tu:










Termessiania boli veľkí bojovníci, strategicky situované mesto sa nepodarilo dobiť ani Alexandrovi Veľkému v roku 333 BC a jeho nezávislosť musela 70 BC uznať aj Rímská ríša. Ľudia mesto neskôr opustili a nechali svojmu osudu. Schátralo "prirodzenou" cestou - zemetrasenia a ďalšie prírodné živly.

Štvrtok 10. 6. 2010 z Antalye do Alanye
65 nm, 13 hodín. V Alanyi sa s nami rozlúčila Anki, ktorá v piatok ráno odlieta domov a v sobotu už má službu v nemocnici. O Alanyi sa dá napísať presne toľko ako o Finike. Okrem toho, že je to škaredé mesto (ok no majú hrad, ale kdo by tam v tom teple liezol) je tu aj nepochopiteľne veľa turistov. Na piatok máme naplánovaný nákup čerstvých potravín, ktoré pomali dochádzajú a budú potreba na dvojdňovú preplavbu na Cyprus. Taktiež musíme vybaviť imigračné povinnosti pre opustenie krajiny. Zatiaľ čo M&M nakúpili na obrovskom trhovisku za 7euro circa 10 kg zelovocia, nám plán prekazili úradníci. Zvyčajne stačí keď skipper prinesie pasy posádky, tentokrát si ale zmysleli, že nás chcú poznať osobne. To sa do 16.00 nepodarilo zorganizovať a kedže v sobotu a v nedeľu nepracujú, máme smolu. Takže zmena plánu a miesto na Cyprus ideme ráno ďalej na východ do 100 nm vzdialeného Tasucu. Je to najbližší colný prístav (tzv. Port of Entry) a neostáva nám než dúfať, že tam razítka budú fungovať aj cez víkend. Inak sa z krajiny Ataturka až do pondelka nedostaneme.

zdravotná sestra, Scooter fan, sea-kayaking lover a zatiaľ najzábavnejší člen posádky - Anki

Torulf zo Švédska

Ako sme už písali, Fred a Grete sa budú z Larsom plaviť celé tri roky

A skoro by sme zabudli, ako náhrada za Torulfa a Anki prišli Pia a Mike (ako inak Švédi), ktorí sa s nami poplavia až do Libanonu. Pia je trochu plachá, Mike je výzorom niečo medzi Big Lebowskim a Mickey Rourkom. Vypadá, že je to pre nich spomienková plavba. Mike slúžil v 80. rokoch v UN Peace Forces práve na Cypruse, potom ho prevelili do Beirutu kde v nemocnici spoznal Piu.
Ozveme sa z Cyprusu. Vaši M&M