Port Said

Aby sme dali veci na pravú mieru, už tretí deň kotvíme zaseknutí v Port Fuad v niečom, čo nazývajú Yacht Club. Port Said je na západnej strane Suezského kanálu, kanál je správne slovo, pretože sa to tu naozaj podobá skôr na stoku. Port Fuad bol založený len v roku 1925 ako predmestie pre stále sa rozrastajúci Port Said, dohromady tu v súčasnosti žije viac ako milión ľudí. V Port Said sa dajú ešte vybadať nejaké črty zašlej koloniálnej slávy z prelomu 19. a 20. storočia.


“Yacht Club” je kapitola sama o sebe. Kotví tu okrem nás len päť lodí: grécka 55 stopá plachetnica v dezolátnom stave, ktorá tu stojí v rohu a opustená pravdepodobne pred mnohými mesiacmi. Zaujímalo by nás, či to posádka vzdala kvôli čakaniu na povolenie preplavby kanálom alebo ich stihla iná pohorma. Tridsať stopá plachetnica, ktorá sa tu zabudla počas Eastern Mediterranean Yacht Rally. EMYR skončila v Tel Avive v čase keď sme tam pred týždňom kotvili.


Američan na svojej motorovej jachte, ktorý tu trčí už šiesty deň a evidentne to nezlepšilo jeho už tak narušený psychický stav - všetci sa mu radšej vyhýbajú. No a démantom medzi týmto osadenstvom je 73 stopý dvojsťažník Stromvogel. Päťdesiat ročná klasická drevená plachetnica, svojho času najrýchlejšia plachetnica na svete je legenda medzi “ocean-racing yachts”. Skipper je dvadsaťpäť ročný Ian z Nového Zélandu, ktorý sa už dva roky so svojou ženou starajú o loď jej talianskym majiteľom. Mimo závodov sú na lodi väčšinou sam a majú namierné do Turecka. To mu sa hovorí dream-job. Loď vyhrala v minulosti radu regát, vrátane legendárnej Sydney – Hobart. O poslednej, luxusnej motorovej jachte nie je čo.


V Port Fuad strávime teda už štvrtú noc. Stále sme nedostali od Suez Canal Authority povolenie plavby. Prvý deň nám síce stihli “premerať” loď, aby sme náhodou nezaplatili menej za nejaký ten centimeter navyše. (poplatok za loď ako Jennifer je viac ako $1000) Teraz tu ale trčíme kvôli vojenským lodiam. Ak kanálom pláva loď britských, či US Navy, je malým lodiam ako tá naša, plavba zakázaná. Vraj je to kvôli útoku na USS Cole v roku 2000 v Adénskom prieplave. Bohužiaľ o pohybe vojenských lodí sa kvôli utajeniu dozvieme vždy až ráno, takže plánovať čokoľvek je tažké.
viac o USS Cole bombing



Včera sme aspoň všetci okrem Larsa vyrazili do 200km vzdialenej Káhiry. M&M busom, zbytok zjednaným taxíkom. Káhira, (s predmestiami cca 18 miliónov obyvateľov) bola trochu veľké sústo aj na takých “big city lovers” ako sme my. Stihli sme teda aspoň to Egyptské múzeum, Tutanchámon a spol. a potom metrom do Gizy. Od pyramíd sme veľa neočakávali, ale predčilo to všetko. Potom ako sme sa tam konečne dostali, kúpili lístky a vstúpili do areálu a prišli k Sfinge, nás hnali preč. Skúšali sme sa trochu stažovať turistickej polícii, ale celé to bola Hlava XXII. Po záverečnej vám predajú lístok, pošlú dnu, načo vás iní pošlú preč a keď sa stažujete povedia, že “Ok, je síce zavreté, ale môžete sa 20 minút rozhliadnuť. Trochu málo na to, že areál má 25km2. No proste sme sa nechali natiahnuť. A navyše tá prťavá Sfinga! Nie je ani náhodou tak veľká, ako si ju pamätám z detstva z “napoleónskej” ilustrácie” v knihe Sedem divov sveta od Vojta Zamarovského!