Desert

Marhaba! Pozdravujeme z Port Said, ktorý okamžite vyhráva súťaž o najšpinavejší prístav našej cesty. Fuj!

V Izreali sme podnikli náš druhý dlhší výlet do vnútrozemia. Do oblastí kde je minimum vody, čo sa nám moreplavcom moc nepáči. Lenže bolo povinosťou navštíviť niekoľko miest. Ale poporiadku.

Okolo 13.00, ľahší o “výstupný poplatok” sme vyplávali z libanonského Jounieh, smer medzinárodné vody. V dostatočnej vzdialenosti sme kopírovali pobrežie a už večer si nás “prebrala” Israel Navy, ktorá nás rádiom sprevádzala až do rána. Prvý možný “Port of Entry” je Haifa. Do prístavu nás eskortuje vojenská loď vpredu a policajti za zadkom. Asi dve hodiny jednotlivo na výsluch, pasová kontrola a kontrola lode.

Haifa má obrovský nákladný prístav, vo vojenskom okrem klasických vojnových lodí parkujú aj ponorky. Marína Carmel je zastrčená niekde úplne na konci zálivu, totálne pustá, obklopená prístavnou industiálnou zónou.

Lonely Planet sa snažil, na náštevu mesta nás ale nepresvedčil. Miesto toho sme celá posádka vyrazili do starobylého mestečka Akko asi 20km severne. Bol ešte len piatok tri hodiny poobede, no autobusy do Akko už nejazdili: “keďže je už skoro sobota”. Pán, ktorý trávil volný čas na jachte neďaleko nám vraj taxík zavolá hneď, ako dopije pivo. Celý proces trval asi hodinu ale musíme povedať, že boli s manželkou naozaj milí a postarali sa, aby nás vodič “neošmekol.”

Kedysi dôležité prístavné miesto, v stredoveku hlavný prístav, kde sa vo “svätej zemi” sústredili križiacke armády. Takže po Alexandrovi Veľkom, Richardovi Levie Srdce, Marcovi Polovi, Františkovi z Assisi a Napoleónovi sme ho navšívili aj my. Po návrate na loď a večeri sme radšej vyrazili na ďalšiu nočnú plavbu do Tel Avivu, ktorý sľuboval viac zábavy.

Ráno 7:00 kotvíme v maríne Herzilia, severnom predmestí Tel Avivu. Je už druhý deň sobota a autobusy stále nejazdia. Do centra sme vyrazili stopom. Tel Aviv je moderné mesto západoeurópskeho strihu. Okrem starého mesta Yaffo - stredomorský štandard, nás hlavne bavilo tzv. “white city”, obrovská štvrť zastavaná výhradne funkcionalistickými budovami z 50. rokov, plná reštaurácií, barov a galérií.

V nedeľu povinnosť, busom do mesta miest. Jeruzalémske úzke uličky sú ideálna pasť na turistov ale stojí to zato. Pesnička pre tento deň!


Prespali sme v hosteli pri Damašskej bráne z neurčitým plánom na ďaľší den a množstvom možností, ktoré sa v tak krátkom čase nedajú realizovať.

Pôvodne sme mali plán z egyptskej Hurghadi, preplaviť trajektom do jordánskej Aqaby a odtiaľ spraviť výlet do Petry. Ale kedže mala Majuška pondelok 28. 6. narodeniny a Jeruzalém tiež nie je zlý východiskový bod, dostala výlet do Petry ako darček. Ešte ho stihnúť zrealizovať.


Ráno obehneme niekoľko auto požičovní (našťastie sú všetky v jednej ulici) a berieme najlepší deal. 10:00 vyrážame smer a kúpačka Mŕtve more. Je tam vlastne iba jedna “pláž” kde sa dá zadarmo okúpať. Inak je celé more obohnané plotom s nápismi “Swimming Forbidden”. Úplne zbytočne, v tom mori sa totiž plávať nedá, za to sme konečne zistili, ako sa asi cíti nafukovačka keď ju hodíte do vody. A najväčšia chyba bola vodu ochutnať.




Na obed sme už v Masade. Jedna z dôležitejších pamiatok židovskej kultúry, staroveká púštna pevnosť. Nie je čas na hrdinstvo, hore sa vezieme lanovkou. Ako hovoria bratia poliaci, “slunečko operuje” na plné obrátky, dolu zbehneme peši a pokračujeme až na úplný juh Izreala do mesta Eilat, prechodu kde sa dá bez problémov do Jordánska dostať. Autom nás tam ale izrealci nepustia, cez hranice musíme peši, typicky izrealská dôslednosť pri pasovej kontrole a ešte aby vám ten výlet do nepriateľskej krajiny “zpríjemnili”, zaplatíte “výstupný” poplatok 98 šeklov za osobu. Jordánska colnica je samý úsmev a free visa. Lenže je 7 hodín večer, sme v strede ničoho, v peňaženke 15 US dolárov a 50 šeklov, 12km do Aqaby a 200km do Wadi Musa. Do toho fúka z púšte asi ten najhorúcejší vietor, aký sme kedy v živote zažili a traja taxikári, ktorí čakajú na dnešnú poslednú obeť.


Dlho sa handrkujeme s Muhamadom, šéfom miestnej taxikárskej mafie, ktorý nás rád do Petry za 90 USD okamžite zavezie. Sme v absolútnej pasti a nemáme žiadny priestor na vyjednávanie, a tak sa necháme sa za 15 USD hodiť aspoň do Aqaby. Do toho mu volá jeden z pohraničných taxikárov, že sa tak ako tak vracia domov do Wadi Musa, takže nás zoberie za čokolvek čo ponúkneme. Muhamad nás pozval do svojej “klimatizovanej kancelárie” (garáž plná čínskych pneu) a vyzerá, že je smutný. Má 35 a vraj nemá žiadnu frajerku lebo nemôže, by sa musel hneď oženiť a to si nechce zavesiť na krk hocičo. Chápeme, v dobrom závidí ako to chodí u nás v Európe. Nakoniec nám Muhamad tých 15 USD vrátil, aby sme ich dali vodičovi, ktorý nás povezie do Wadi Musa.

Takže sadáme do auta Alefovi a začína road movie po púštnej dialnici na Ammán. Majka je presvedčená, že pil, vraj z neho tiahne ako zo suda. Na muslima by to bolo divné, ja verím, že je to kolínská. Každopádne nám chce za volantom zaspať, a tak udržujeme nutnú konverzáciu. Narodil sa vo Wadi Musa a už 20 rokov, 6 dní v týždni, niekedy niekoľkokrát za deň jazdí a vozí turistov z Aqaby do Petry, alebo inde. Má štyroch synov a štyri dcéry a po anglicky sa naučil od turistov. Hovorím si, chlapec potrebuje nutne kávu, lebo nás niekde vysype. Než stihnem myšlienku vysloviť, zastavuje pri občerstvení a pozýva nás na kávu a pepsi, vraj to tak u nich chodí - arabská pohostinosť. Nato zastavuje ďalšie auto, z vodiča sa vyklul Alefov bratranec, aká náhoda. Pokračujeme ďalej až do miesta, kde je diaľnica pre stavbu uzavretá, musíme po obchádzke. Alef to po chvíli bez varovania zvrtne z cesty rovno do púšte. Vraj “on je unavený, my sme unavení a obchádzka je viac ako 60km, pojdeme skratkou.” Bratranček je nalepený za nami a valíme v totálnej tme cez púšť. Bratraček sa zrazu stratil, tak cúvame kus späť, stojí pri aute a niečo ukazuje, proti svetlu reflektorou nie je vidno, čo sa stalo. Začína sa to meniť v napínavý americký thriller. Srdce v trenkách, vystupujem z auta aby som mal väčšiu kontrolu nad situáciou. Alef volá, že potrebujú pomoc, nasmrť vystrašená Majka pípne “Majuško dávaj si prosím Ťa pozor!” Ok takže teraz to príde: kameň, hever, nôž či kvér? Bude to z ľava od Alefa, alebo špinavú prácu vykoná bratranček? Vytlačíme auto zapadnuté v piesku a celé sa to mení skôr na čiernu komédiu. Chceli aby som šoféroval nie preto, aby ma mohli klepnúť, ale zo slušnosti aby som nemusel tlačiť a spolu išli samozrejme pre prípad, že by jeden z nich v púšti zapadol. Má to logiku, ale tma a ľudská predstavivosť vie narobiť divy. O desiatej večer sedíme na terase hostelu vo Wadi Musa a oslavujeme Majkine narodeniny! Trochu politicky nekorektne, pri výbornom izrealskom víne z Golanských výšin, ktoré sme si priviezli v ruksaku.


Ráno o siedmej vyrážeme do Petry. Bez komentárov, miesto, ktoré treba vidieť. Vraj jeden z nových siedmich divov sveta. Prelozili sme väčšinu “komplexu”, kým nezačalo byť neznesitelne teplo a zaplenené turistami. Na 13:00 stíhame posledný bus do Aqaby. 14:30 stále sedíme v autobuse vo Wadi Musa, ktorý čaká, kým sa trochu nezaplní. Vraj sú krajiny kde čakáte na autobus aj tri dni, takže to je v pohode.







Podvečer sme pri našom aute na izrealskej strane hranice. Preskočili sme náš plavebný itinerár a vykúpali sme sa v Eilate v Červenom mori, kam máme doplávať až za niekoľko dní. Späť do Tel Avivu sme sa na noc vydali inou cestou, cez Negevskú púšť. Nocovali sme v púštnom mestečku Mizen Ramon, východiskový bod do národného parku s Ramon Crater a údolím Zin. Tie kozy či čo to je musia byť na výplatnej páske ministrestva turizmu, vôbec sa neboja.





Štvrtok ráno, 1. júla sme v Herzlione zdvihli kotvy a po dvadsaťdeväť hodinovej plavbe kotvíme v Port Saíd, vstupnej to bráne do Suezského prieplavu.