Hugh - Port Ghalib - Suakin

Hotel Palace, Port Sudan.

Tentokrát dlhší ale výživný záznam!
Pauza v Hurghade sa nám pretiahla za hranicu znesitelnosti. Teplota večer klesá na 35 °C a konečne sa dá žiť. V kajute sa spať nedá, ale ani na palube. Každú noc skoro ten istý program. Od 22:00 do 24:00 hrá v bare živá kapela a obšťastňuje nás svojimi nepodarenými coververziami G'N'R, Metallici, Bon Jovi, RATM, Pearl Jam a pod. O 24:00 prevezme štafetu Ministry of Sound, pobočka známeho londýnskeho disco klubu. Starneme, ale musíme priznať, že nás párkrát nadránom zobudilo výborné minimal techno. A keď skončia, na scénu prídu meuzíni zvolávajúci 4:30 na rannú modlitbu.

Z lode odišli Viktor a Cristine, čakáme ale nové prírastky. Vo štvrtok, 16. 7. večer, dorazil Larsov priateľ Rick. Rick je z Colorada a žije niekde na konci sveta. Vodu pije priamo z potoka a po ruke musí mať pušku. Zastrelil už dvoch medveďov, ktorí mu vliezli do domu. Neplatí dane, nemá účet v banke ani nič z tých vecí, bez ktorých by si väčšina z nás nevedela život predstaviť. Má len starý náklaďák a úspory zmenené na zlato zakopané v lese. Pôvodne je z Clevelandu v Ohio, kde sa usadili jeho prarodičia, ktorí sem prišli za lepším zo Slovenska. Jeho dedo pracoval ako baník a za celý život sa nenaučil po anglicky. Rick je tiež veľký “lezec”, v Colorade už pokoril dvesto zo siedmych stovák vrcholov s výškami okolo 3000 m.n. Ako vraví, všetky ich už nestihne, predsa len má už po šesdesiatke. Ale aspoň tých sto najvyšších už má za sebou. Taktiež ako jediný z nás má poriadne námornícke kerky.



Lars a Rick sa spoznali v roku 1979, keď sa v Kostarike nalodili ako noví členovia posádky na “hippie” škuner menom Sofia. Bolo to počas jej druhej plavby okolo sveta, ktorá začala v roku 1978 v Bostone. Sofia bola klasický drevený, 123 stôp dlhý trojsťažník so šestnástimi plachtami. Loď pôvodne kúpila partia amerických vysokoškolákov, opravili ju a vyplavili sa okolo sveta. Na lodi sa plavilo desať až dvadsať ľudí a členom posádky ste sa mohli stať, ak ste kúpili vlastnícky podieľ lode, čo v tej dobe činnilo okolo 2.800 dolárov. Alebo sa plavili za denný príspevok 10 USD. Na lodi panoval absolútny “komunizmus”. O všetkom rozhodovali spoločne hlasovaním a o všetko sa pekne delili. Teda až na alkohol a toaletný papier. Kapitán bol volený tiež hlasovaním. Na lodi chodili všetci zásadne nahatí, ani nie tak z post-hippie poblúznenia, ale z praktických dôvodov: za prvé bolo na lodi neznesitelné teplo a za druhé si šetrili to málo oblečenia čo mali, na náštevy na brehu. Sofiu nakoniec stihol smutný koniec. Potopila sa v búrke neďaleko North Cape, pri brehoch Severného ostrova Nového Zélandu, vo februári 1982. Šestnásť členná posádka prežila v dvoch záchraných člnoch hnaných vetrom a prúdom od brehu šesť dní, kým ich zachránila mimo kurz plavebnej dráhy plaviaca sa ruská loď. Bohužiaľ, najmladšieho člena posádky a nováčika na palube, 16 ročnú Julie z Nového Zélandu, pri stroskotaní pohltil oceán. Nie, že by bol Lars zrovna ukecaný a všetko nám to vešal na nos. Museli sme sa to dočítať v knihe Sailing To The Far Horizon (The Restless Journey and Tragic Sinking of a Tall Ship) od Pameli Sisman, ktorá ako jedna z mála absolvovala Sofiinu plavbu od začiatku do konca. Larsa a Ricka stroskotanie minulo, prvý opustil loď na Tonge a druhý sa z NZ vybral do Austrálie na oberačku zarobiť nejaké peniaze.


Na palubu sa vrátil tiež Micke. Plavbou z Cyprusu do Libanonu chcel spraviť radosť hlavne Pii, ale Tá mala skoro celý čas morskú nemoc a moc si to neužila. Tentokrát prišiel sám a priviezol zo Švédska potrebný diel pre elektrickú spojku, pomocou ktorej motor poháňa generátor. Bez generátoru nefunguje “watermaker”, ktorý dokáže vyrobiť z morskej vody 140 litrov pitnej vody za hodinu a kompresor na plnenie potápačských fliaš. Takže stopäťdesiaty pokus vec opraviť, tentokrát ale zlyhal generátor, stodesať kilová beštia, ktorú musíme dostať z lode na breh a do opravy, kde dva dni trvá, kým medenú cievku znovu premotajú. U nás by sa to okamžite vyhodilo a objednal by sa nový diel. Keď je generátor (fungujúci) späť v lodi, pre zmenu sa rozbije ložisko na novej spojke. To už Micke psychicky nezvládol, vybral sa do mesta a keďže nemá hlboko do vrecka, vrátil sa s novým benzínovým kompresorom Honda, za 2000 euro. Neprišiel sem predsa šnorchlovať a nenechá už nič na náhodu. Taktiež upravil svoju image ala Jeana Reno v Magickej hlbočine.


Utorok, 20. júla, môžeme z Hurghady, ktorej máme plné zuby, konečne vyplávať. Noc trávime na bóji pri ostrove Gifton. Na druhý deň sme sa presunuli do Soma Bay neďaleko mesta Safara, v ktorom sa na otočku podarilo rozbité ložisko opraviť. V najbližšom prístave sa zase pokusíme dať generátor do poriadku. Po večeri, (M&M servírujú teľacie na hríbikoch v smotanovej omáčke, pečené zemiaky, baklažán a melón ako dezert),a na noc vyrážame ďalej na juh. Stále fúka 20-25 uzlov, a tak na motýľa postupujeme celú noc rýchlosťou 7-9kts.


Štvrtok, 22. júla, 10:00 kotvíme v Port Ghalib. Mesto aj marína vyzerá ako keby ho tu vybudovali včera. Pán architekt chcel asi aby marína pripomínala Benátky, takže je plná oblúčikov a mostíkov, veľmi “praktické”. Marína je pripravená pojmúť tisíc lodí, ale kotví tu len pár potápačských motor-jácht. Okrem Jennifer tu nie je žiadna plachetnica, ak nerátame Antares (Benetau Oceanis 44ft), ktorého posádke sa asi nepodarilo vyhnúť útesom a stroskotala pred vstupom do prístavu.



V prístave nás odporúčajú na mooring rovno pred hotel Diving Village, asi aby sme rozptýlili nudu turistov v rezorte. Za odmenu môžeme používať WC a sprchy v areáli. Verní pravidlu, “podáš prst, zoberiem celú ruku”, sme sa s Majkou dali do tých lepších plaviek a zaujali horizontálnu pozíciu na lehátkach pri najväčšom zo štyroch hotelových bazénov. Už už sme sa chceli sťažovať na hlučných angličanov, pri ktorých sa nedalo sústrediť na čítanie, keď začali servírovať olovrant – kávička, čajík, slané koláčiky... Taktiež sme začali navštevovať bar, v ktorom nepotrebujete peňaženku, pretože je to all-inclusive hotel. Otočili sme niekoľko Cuba Libres a Gin Fizzov, ale to už je čas večere, a tak sa radšej v tichosti vytratíme.


Galley – službu v kuchyni má dnes Micke. V kuchyni sa nič nedeje, tušíme čo asi príde. Mickey nie je veľký kuchtík, pozýva nás preto na večeru do hotelovej reštaurácie. Takže hostina, ako sa sluší a patrí a víno tečie potokom. Lenže nemáme dosť, berieme water-taxi na druhú stranu prístavu, kde sme svedkom bizarného kultúrneho programu pre miestnu honoráciu. Koncert semi-playback vokálneho dua “Ahmed a Fatima”, ktorí majú na pódiu tanečnú podporu v podobe Spidermana, Bugs Bunnyho, Káčera Donalda a panáka, ktorý asi najviac pripomína Mečiara. Ďaľšie číslo programu kúzelník a dosť. Ráno sa vstáva horšie ako obvykle, tankujeme plnú a na colnici oficiálne opúšťame Egypt. Ďaľší prístav v pláne je až Suakim v Sudáne, po ceste ale chceme navštíviť čo najviac koralových útesov. Na palube máme troch certifikovaných potápačov - Lars, Micke a Fred, zbytok šnorchluje a plavba nadobúda úplne novú dimenziu.


Trochu s Majkou ľutujeme, že nemáme absolvované potápačské skúšky, “našťastie” útesy sú v hĺbke nebezpečnej pre našu loď, a to nám “šnorchelistom” dáva šancu preskúmať úžasné podmorské scenérie s množstvom farebných rýb všakovakých tvarov a veľkostí, ktorých sa takmer môžete dotknúť. V sobotu máme s Majkou “galley” a vyhrážame sa, že ak nám Micke chytí na jeho novú udicu rybu, tak ju upečieme. Ako by sa stalo, na poludnie vytiahli s Fredom asi dvojkilovú barakudu, takže máme postarané o krásnu večeru. Lars použil na jej skrotenie svoj osvedčený trik a nalial jej do papuľky trochu ginu, a to nadobro tú zubatú bešiu ukľudnilo.




Pri Elefantine a Doplhin Reef sme stretli posledné potápačské lode. Ďalej na juh už niet živej duše, teda až delfínov, ktorí nás navštevujú stále častejšie. Pri nádhernom ostrove Zabargad resp. podľa britskej admirality, pri St. John's Island sa nám nepodarilo zakotviť, ostrov je dookola obohnaný nebezpečnými “zubatými” útesmi, tak to skúšame pri neďalekom Rocky Island. Na juh postupujeme od odchodu z Port Ghalib nonstop deň a noc, cez deň s prestávkami na potápanie. V pondelok, 26. 7. okolo 15:00, sme preplávali 22° severnej šírky a prekročili tak pomyselnú hranicu medzi Egyptom a Sudánom.




Podnebie sa v týchto šírkach zmenilo. Vzduch zhustol a zmenil sa zo suchého na nepríjemne vlhký, cez deň začína byť neznesiteľne teplo, aj keď je iba 35°C. Ako prvé v Sudáne kotvíme a potápame sa pri Elba Reef (El Dibia) s vrakom lode Lavanzo na 22°00' sev. šírky a 37°00' vých. dĺžky. Majka tiež to ráno našla na palube lietajúcu rybu, bohužiaľ príliš malú a príliš mŕtvu, takže letí späť do vody. Spomenul som si na sira Francisa Chichestera, ktorý oboplával svet v podstate s pomarančovým džemom, krekermi a z paluby jeho Gypsy Moth pozbieranými lietajúcimi rybami. Na našich “rybárov” sa nedá spoľahnúť, už tretí deň nedodali do kuchyne žiadny úlovok. Už sme piaty deň na mori, čerstvé potraviny sú už buď zjedené, alebo dávno za hranicou maximálnej trvanlivosti a čerstvá ryba by bodla. No a len čo s Majkou navaríme večeru, vytiahne Lars na svoj silon dvakrát tak veľkú barakuda, ako bola tá prvá. Bolo potreba aj viac ginu.




Na noc plánujeme kotviť na dotyk od sudánskeho brehu v zálive Marsa Fijab. Najprv ale musíme absolvovať slalom medzi komplikovaným komplexom koralových útesov. Je skoro tma, blíži sa ôsma hodina a len čo sme postavili variť ryžu, plnou silou sa nám podarilo naraziť na útes. Tentokrát to ale nie je len škriabnutie kýlom ako pri Rocky Island. Prova lode “bezpečne” leží na útese a kýl, ktorého spodná časť má tvar krídla sa pri snahe vycúvať, ešte viac zakliesnila. Trvá skoro trištvrte hodiny, kým sa loď nakoniec pohne a podarí sa dostať zo zovretia. V bezpečnej vzdialenosti hádžeme kotvu a po večeri sa po hodine striedame na hliadke.

Navigovať medzi útesmi ležiacimi tesne pod hladinou nie je jednoduché ani cez deň. Väčšinou niekto z nás vylezie na sťažeň, takže sa možete spoľahnúť na vlastné oči. V noci je to čistá lotéria, ako upozorňuje Red Sea Pilot book. Útesy v Sudáne sú zle zmapované a ich skutočná poloha často nesúhlasí s tým, čo ukazuje GPS.

Medzitým sa obloha prvýkrát čo sme prešli Suezským kanálom zatiahla, more ukľudnilo, nad pobrežím nakopili tmavé mraky a sem tam počuť hrom, čo neveští nič dobré. Ustlali sme si na palube pod sťažňom. 2:15 to prišlo, silný vietor z pobrežia, ktorý v sekunde pokryl loď a nás jemným červeným púštnym prachom. Čo iné by sme aj chceli v tejto časti sveta, hádam sme si nemysleli, že miesto piesku bude padať z neba voda.

Za svitania sme zdvihli kotvu a vyrazili smer útes Shab Rumi. V tomto útese postavil Jacques Cousteau svoju podmorskú “osadu” Conshelf II, pozostatky ktorej sa tu stále veľmi dobre zachované nachádzajú. Cousteau tu v 60. a 70. rokoch experimentoval s dľžkou pobytu pod vodou (vydržal niekoľko týždňov), natáčal filmy, kŕmil žralokov a pod. Lenže more je stále rozbúrené a viditeľnosť pod vodou malá a nič okrem korálov nevidíme. Tak ako tak, útes s lagúnou je dokonalý.

Zbytok dňa postupujeme hnaný čerstvým vetrom na juh, a keď okolo 16-tej hodiny plávame na dohľad Port Sudan spustil sa poriadny lejak. Z neba padá ľadová a sladká voda a do toho obrovský fén fúka vzduch s teplotou 40°C. Toľko radosti ste ešte nevideli, prietrž trvá viac ako hodinu, tak si po niekoľkých dňoch môžeme užiť poriadnu sprchu. Podvečer vietor zosílil na 35 uzlov a poriadne sme ponamáčali zábradlie na pravoboku. Večer trávime v lagúne Marsa Ata, desať míľ severne od Suakinu, kam by sme to za svetla nestihli. Horizont do okola osvetľujú blesky a my si k tomu predstaveniu dávame rum.
Ráno sme spravili rýchly presun a o desiatej sme po siedmych dňoch plavby z Port Ghalib zakotvili v Suakine.