Yemeni Experience

Všetci jachtári v protismere, ktorých sme po ceste stretli, sa vyjadrovali o Jemene len v superlatívoch a mnohí považovali jeho návštevu za jeden z vrcholov ich niekoľkoročných ciest okolo sveta. Ako to už býva, keď sa na niečo veľmi tešíte, následuje väčšinou veľké sklamanie a rozčarovanie. Návšteva Jemenu bola vskutku v mnohom jedinečná. Zažili sme tu radu problémov a nepríjemností, ale aby sme boli spravodliví, za niektoré Jemen ani jemenčania nemôžu. Našťastie celkový dojem napravili obyvatelia mesta Sa'na a okolitých dedín.


Za všetko môžu Briti. V roku 1893 získala prístav Aden Východoindická spoločnosť a vybudovala tu na dlhú dobu najväčší prístav na svete. V tomto výborne chránenom a prírodou pre námorníkov pripravenom zálive sme v utorok, 10. augusta večer, zakotvili. Aden, ktorý briti držali až do konca 50. rokov minulého storočia je “skazené” a na jemenské pomery moderné mesto, ktoré sa od zbytku krajiny veľmi líši. Naše kotvište je v časti Tawahi, pôvodne nazývanej britmi Steamer Point, dominantou ktorej je hodinová veža, nápadne pripomínajúca londýnsky Big Ben. Miestny ju nazývajú Little Ben. Kotvia tu dve plachetnice, dvojsťažník Kari nejaviaci známky života a Hydrus, na ktorom sa plaví párik z Anglicka. John nás prišiel hneď pozdraviť a dáva cenné rady do “života”. Majú namierené do Indie a už týždeň sa snažia získať indické víza v hlavnom meste Sa'na. V tom im pomáha miestny fixer Hamzah, ktorý už čaká na brehu pripravený predať nám svoje služby.


Naše prvé kroky v Tawahi mieria do Sailor's Clubu, dokonca spomínaný sprievodcom Lonely Planet: “Beer, whisky and Somali prostitutes”. Lenže je zatvorený a rýchlo si na studené pivo necháme zájsť chuť. Vstup do prístavu chráni niekoľko policajtov. Ich práca spočíva v zapisovaní do A4 notesu príchody a odchody deviatich cudzincov na palube Hydrus a Jennifer ale hlavne v žuvaní qatu.

Qat je jemenská národná droga. Legálna, na rozdiel od zbytku sveta. Listy kríku Catha edulis žuje valná väčšina jemenských mužov. Na qat markete si kúpite mikroténový sáčok qatu za cca 300 riyalov (1.2 USD) a postupne si ho napcháte do jednej strany ústnej dutiny, až máte líco nafúknuté ako ropucha. Žujete 4-5 hodín. Ůčinok drogy je asi ako keby ste žuli mrkvovú vňať ale na jemenčanov to zázračne funguje. Sedia sqatovaní a pozerajú doblba, prežúvajú ako ťavy ale hlavne zabíjajú čas. Aj tak nemajú do čoho pichnúť. My sa ale viac odviažeme aj pri nealko pive.


Hamzah nás presviedča, že ak chceme ísť do Sa'ny, musíme s ním navštíviť miestnu cestovnú kanceláriu, ktorá všetko zorganizuje – letenky, hotel, taxi, sprievodcu, potrebné povolenia atď. Svoj čas a peniaze si radi organizujeme sami, takže ho odmietame a druhý deň ráno sa vyberáme vlastnou cestou. Nebudeme opisovať dvojdňové patálie, ktoré sme absolvovali, podstatné bolo zistenie, že sa náchádzame v situácii ako z Hlavy XXII. Cestovať do Sa'ny autobusom, či prenajatým autom nie je problém. Lietadlo je drahé a nič z krajiny nevidíte, tak ho nechávame ako poslednú možnosť. Na cestovanie po krajine potrebujeme povolenie od miestnej polície, ktoré dostaneme na počkanie. Lenže...

Tak ako v iných prístavoch, aj tu nám pri príchode odobrali pasy a vystavili shorepass. Ten nás oprávňuje slobodne sa pohybovať po Adene. Na cestu do vnútrozemia potrebujeme víza, no imigračné oddelenia v prístave a v meste nám ich odmietajú vystaviť. Povolenie na cestovanie, na základe ktorého nám dajú víza nám totiž môže vystaviť len spomínaná cestovka - Universal Travel. Jej šéf je najväčší hajzel v tomto meste. Povolenie nám dá len vtedy, ak si kúpime letenky, hotel, taxi atď, tie ale nechceme a nepotrebujeme. Má nás absolútne v hrsti a sťažovať sa môžeme ísť akurát tak na lampáreň. Ako zistujeme, s šéfom imigračného je jedna ruka a pravdepodobne ide o spoločný biznis, na ktorý majú monopol.

Aby toho nebolo málo do Adenu sme dorazili v predvečer začiatku Ramadánu, takže celé mesto je vo vare. Zároveň sa blíži štvrtok a piatok, čo je v Jemene víkend. Keď už sme vychladli a zmierili sa s miestnymi pomermi, jednáme s Mr. Universal. Ten však vyhlási, že dnes už nič neurobí lebo začína víkend a máme prísť o dva dni. Aby toho nebolo málo, mestom sa prehnala piesočná búrka a my sme sa ocitli späť v bode jedna. A spomínal som, že nám praskla dingy – nafukovací čln, ktorý potrebujeme aby sme sa dostali na breh?

Apropó Ramadán. Najväčší sviatok muslimov a jeden so siedmych pilierov islámu. Trvá mesiac a od východu (cca 5:00), do západu slnka (cca 18:30), sa každý muslim musí postiť tekutín, jedla a sexu. Oslobodené od pôstu sú iba deti a chorí ľudia, ale tí druhí si musia zameškané dni nadrobiť inokedy. Ak si necháte pustiť žilou, pôst je porušený a ak máte mokré sny, musíte sa rýchlo osprchovať, inak pojdete do pekla. Do tretej hodiny poobede je v podstate všetko okrem mešity zatvorené, potom ale pomali začne mesto žiť. Okolo šiestej je úplný blázninec, to sa všetci ponáhľajú domov na prvé jedlo toho dňa a na pol hodinu je mesto ako vymreté. Po večeri (resp. raňajkách) sa život rozbehne na plno a nezastaví sa do rána. Ak potrebujete niečo vybaviť, nakúpiť a podobne, najlepší čas je medzi 21:00 – 01:00. Na verejnosti počas dňa radšej nepijeme ani nejeme, ad1 to u okoloidúcich spúšťa Pavlov reflex a nechceme ich ešte viac trápiť, ad2 niektorí konzervatívnejší jedinci rozhorčene vykrikujú Ramadan, Ramadan. Môže sa stať, že podvečer natrafíte na podráždeného či nervózneho človeka, ale nemám im to za zlé, tiež som zlý, keď som hladný. Po siedmej sú všetci ako baránci a znesú vám aj modré z neba.

Aden je konečný prístav pre Mickeho. Pred odletom do Švédska mal v pláne zájsť s nami na pár dní do Sa'ny ale už niekoľko dní ho trápi opuchnutý a zapálený lakťový kľb. Jediný liek, ktorý je od nás ochotný prijať je whisky, rum alebo vodka. S lakťom sa viaže príhoda z Hurghady, ktorú pred nami úspešne celý čas tajil. V skratke: začalo sa to pádom z móla pri pokuse preliezť večer na loď, po ktorom visel zachytený nohou o lano dolu hlavou a pod vodou. Keď nohu vyslobodil a ocitol sa vo vode, dostal dvakrát úder elektrickým prúdom od káblu padnutého do vody ale aj to prežil, preplával k blízkemu rybárskemu člnu a vyliezol naň. Následoval pokus preskočiť z člna na mólo, skok ale zle odhadol a ústami a lakťom narazil do betónového móla a ocitol sa späť vo vode. Aspoň vidíte, aký je jachting nebezpečný šport. Najviac sa ale hanbil za to, že sme ho s Majkou vracajúc sa z baru videli, ako sa na móle oblečený a s mobilom sprchuje, snažiac schladiť elektrický šok, po tom čo sa trikrát znovu narodil. Lenže nám to v tom hroznom teple vôbec neprišlo divné a len sme mu popriali dobrú noc. Ráno, kým všetci spali, rýchlo navštívil zubára, ktorý mu bez záruky narovnal predné zuby a potom opravu mobilov, kde nechápali, ako môže byť mobil po páde do vody vnútri totálne zhorený.

A tak chce Micke čo najskôr odletieť z Adenu domov, prebookoval si letenku ale aby mohol odísť, potrebuje víza. Víza na to, aby sa presunul z prístavu na letisko a opustil Jemen. Lenže na imigračnom dva dni zažíva podobné naťahovačky ako my. Panuje tu neuveriteľná korupcia. Každý, kto má uniformu, je ten najdôležitejší, nikdo nepozná svoje kompetencie ale hlavne očakáva nejaký bakšiš. Nakoniec Micke osobne navštívi Harbour Mastra v jeho obrovskej mramorovej vile za mestom, ktorý od neho zoberie úplatok a dá pokyn, aby mu víza udelili. Harbour master jedného z najväčších prístavov sveta berie úplatok $ 20!!! Lenže svoj kúsok koláča chcú aj chlapci z imigračného. Víza nakoniec dostal pár hodín pred odletom, tak sme mali čas len na krátku a neskorú rozlúčkovú večeru. Lenže čo nám nikto nezoberie, je nový kamarát na život so švédskeho Sundsvallu.


Zatiaľ, čo sme sa neúspešne naháňali za vízami a povoleniami, skoro nám uniklo, v akom zaujímavom meste sa nachádzame. Aden sa rozkladá na úpätí 551 metrov vysokej vyhasnutej sopky a skladá sa z niekoľkých oddelených častí. Tá najzaujímavejšia štvrť sa trefne volá Crater a medzi jednotlivými štvrťami musíte prekonávať skalnaté tiesňavy ako niekde v horách.


V sobotu sme teda nakoniec do Sa'ny odleteli. Lars, Rick a M&M. Neobišlo sa to zase bez naťahovačiek v kancelárii Universal Travel a na imigračnom. Pasy s vízami sme v prístave dostali 15 minút pred zatvorením check-in na letisku. V lietadle sa začala tá príjemnejšia časť pobytu v Jemene.

Sa'na je úžasné a unikátne mesto, obývané už 2500 rokov. Nachádza sa v ňom viac ako 6000 hlinených budov postavených pred 11. str. n.l., plus stovky mladších, až deväť podlažných “mrakodrapov”. Celé staré mesto vyzerá ako postavené z perníkov. Náš hotel má viac ako 250 rokov a sedem podlaží. Okrem nás sú tu ubytovaní Kendžiro z Tokya a tajuplný francúzsky profesor ekonómie. Mesto sa nachádza v nadmorskej výške 2200 metrov, klíma je príjemné a večer užijeme sveter či teplákovú bumbajku.


Jemenčania mimo Aden sú úplne iná sorta ľudí. Väčšina mužov chodí v tradičnom oblečení, cez ktoré majú prehodené slušivé sáčko, okolo pása opasok a za ním zastrčenú jambiyu – tradičnú zahnutú dýku. Ak niektorý muž jambiyu nemá, pravdepodobne s ním nie je niečo v poriadku. Jemen je posledná krajina, kde žijú muslimovia tradičným spôsobom života. Je to tiež jedna z prvých krajín, ktorá islám prijala a v Sánne je jedna z najstarších mešít na svete, postavená v 7. str. n.l., krátko po smrti proroka Mohameda. A je to posledná arabská krajina, kde žije početná židovská komunita.




Ľudia v Jemene sú neuveriteľne milí, zvedaví a pohostinní. Prechádzka mestom je samé zdravenie a mávanie - ako Husák na Prvého mája. Skoro každý na ulici nás zdraví, každý druhý sa zastaví a pýta sa odkiaľ sme a každý tretí sa pýta na naše mená a predstavuje sa svojim. Je to ale z úprimného záujmu, nikto vám nič nenúka na predaj, na nič neláka. V hoteli sme “nútení” každý večer, 18.35, keď dá meuzín z mešity povel, že sa može začať veľká žranica, zasadnúť za stôl so zamestnancami a povečerať s nimi ich tradičné ramadán jedlá.




Dva dni sme využili služby našeho šoféra a vyrazili do okolia. V dedinách je to ešte väčší stredovek ako v Sa'ne. V krásnom opevnenom meste Thula sme boli svedkami zabíjačky. Nelíši sa príliš od našej dedinskej zabíjačky, len miesto prasiatka bola ťava a miesto strýcov tu všetku prácu vykonávali deti. Najstarší mohol mať okolo trinásť a k ruke mal niekoľko 7-8 ročných pomocníkov. Ešte, že sme prišli, pretože obrovskú ťavu by sami na trojnožku nezdvihli a Rick im s tým musel helfnúť. Následujúci fotomateriál je nevhodný pre vegetariánov, deti a tehotné ženy.






Deti vôbec vykonávajú rôzne práce, predávajú v obchoch, riadia náklaďáky a pod. ale najradšej zo všetkého sa fotia. Prídu za vami a “otravujú”, aby ste ich odfotili, aby sa potom na seba na obrazovke fotoaparátu mohli pozrieť. Takže toto má byť tá životu nebezpečná krajina a liaheň teroristov.
















Druhý večer v Sa'ne má Lars nepríjemný telefonát. Kotva našej lode povolila a Jennifer sa vraj poflakuje bezprízorne po prístave. Našťastie vzápätí volá John z Hydrusu, ktorý sa pohotovo na Jennifer nalodil a prekotvil ju do bezpečia. Jennifer v skutočnosti narazila do tankovacieho móla pre obrie šífy, obďaleč ktorého sme kotvili. Lars mení letenku a prvým ranným lietadlom letí späť do Adenu. Na ľavoboku má loď zopár šrámov a pár ohnutých stĺpikov zábradlia, inak sa chvalabohu nič vážne nestalo.




Medzitým Rick konečne našiel v Sa'ne svoje slovenské korene. Po tom, čo sa v lietadle v Yemeni Observer dočítal, že americkí občania radšej nemajú do Jemenu cestovať a keď už, majú sa vyhýbať rade miest a ulíc, hovorí každému, že je zo Slovenska. Posledná večera s našimi hostiteľmi nám bola osudná. Druhý deň je Rišo úplne mŕtvy a pohybuje sa len medzi izbou a záchodom. My máme žalúdok tiež “na vode” ale vládzeme vyraziť do mesta a venovať sa zkrášľovaniu. Majka kúpila niekoľko kašmírových šatiek a Majko sa nechal oholiť a ostrihať v holičstve, Amirom, ktorý tvdil, že má šestnásť ale vyzeral na desať. Každopádne svoje remeslo ovláda na výbornú.


V noci, 17. augusta, sme sa vrátili do Adenu a hneď sa chystáme na odchod. Počas ramadánu je všeko cez deň zavreté, zato všetky obchody aj úrady majú otvorené do jedej až druhej hodiny rannej. Naša “utrhnutá” kotva má ešte dohru, v kancelárii harbour mastera pýtajú 500 amerických peňazí na drevo, inak vraj budú musieť začať vyšetrovať či “incident” s našou uvolnenou kotvou neohrozil chod prístavu, čo by náš odchod mohlo oddialiť o niekoľko dní. Larsovi neostáva než zacvakať ale zároveň si nechávame oraziť pasy výstupným razítkom. Meníme náš itinerár a ďaľší jemenský prístav v pláne, Al Mukalla, po týchto skúsenostiach vynechávame. Rýchlo preč.

Tiež sa dozvedáme, že po dvoch týždňoch čakania boli indické víza Johnovi a jeho žene zamietnuté. Vraj musia mať v pase najprv víza jemenské. Pokúšaju sa teda v Universal Travel už niekoľkýkrát vysvetliť svoju situáciu, tam ich ale Mr. Universal odbije, že víza zprostredkuje, iba ak si kúpia výlet do Sa'ny v hodnote 1000 USD. Právom znechutení sa tiež chystajú na odchod. Bohužiaľ nemôžeme ísť spolu, pretože ich 30 stopá plachetnica by našemu tempu nestačila.




Ráno zdvíhame kotvy, prajeme veľa šťastia posádke Hydrusu a vyrážame za našim ďaľším cieľom, ktorým je prístav Salalah v Ománe. Od Salalahu nás delí viac ako 600 námorných míľ plavby pirátmi najviac exponovanou časťou Adénskeho zálivu. Monzún, na ktorý sa spoliehame, má asi tiež ramadán a viac než naše plachty a motor nás dopredu ženie morský prúd miestami o sile až 5 uzlov. Nervózne sledujeme každú loď, ktorá sa na horizonte či radare objaví, lenže podobný strach majú pravdepodobne aj ich posádky z nás. Máme vypnuté AIS (Automatic Indetification System) signál, ktorý vysiela základné údaje o lodi a je povinný pre cargo lode a lode s pasažiermi. S našou veľkosťou a bez AIS a navigačných svetiel spĺňame všetky “parametre” pirátskej lode. Aby posádke zdvihli morálku, spravili M&M palacinky s jahodovým džemom a kakaukom a to sa hneď zlepšila nálada. Druhú noc sme sa plavili na dohľad ostrova Baraka (N13° 58' 500'', E48° 27' 800''). Či nejako súvisí s tým filmom nevieme, len tak pre zaujímavosť.

Plavba z Adenu trvala dlhých a monotónnych päť dní a päť nocí, vymedzených deväť hodinovým cyklom hliadok a toho ostatného. Jediným “rozptýlením” nám boli dve morské beštie, ktoré sa objavili ráno tretieho dňa. Podľa vysokej, úzkej a ovisnutej chrbtovej plutvy to mohli byť kosatky, jedna z nich lovila za našim zadkom a druhá v tesnej blízkosti oboplávala Jennifer. Stalo sa, že táto veľryba dokáže nárazom potopiť aj plachetnicu ako sa prihodilo britským manželom s tromi deťmi pri plavbe cez Tichý oceán. Prežili viac ako mesiac v strede oceánu v deravom záchrannom člne, bez vody a potravín, s jedným nožom a rybárskym háčikom. A napísali o tom knihu Prežili sme v Pacifiku, ktorá je výborným návodom na prežitie a ukážkou fyzických a psychických limitov ľudských bytostí. Pre Majku povinné čítanie, než sme sa vydali na túto plavbu. :)

Po druhýkrát nás z monotónnosti plavby vytrhli tri člny, z ktorých sa jeden oddelil a priblížil sa na nebezpečnú vzdialenosť. Vykľula sa z toho malá rybárska loď so sedemčlennou posádkou, ktorá nás požiadala o vodu. Hodili sme im niekoľko PET flašiek, oni naoplátku ponúkli rybu a išli svojou cestou. Ako postupujeme na severovýchod, počasie sa stále zhoršuje a odkedy sme opustili Aden je obloha zatiahnutá a v noci klesá teplota pod 20 °C. Vlny sú čoraz ozrutnejšie, ale vietor slabý a to je tá najhoršia kombinácia. Piaty večer, v nedeľu 22. augusta, padla hmla hustá ako smotana a rozpršalo sa.



V Mina Raysut, ako sa nazýva prístav mesta Salalah, sme zakotvili pred treťou hodinou rannou a napriek pokročilej hodine sa v tomto na pohľad modernom prístave pracuje na plné obrátky. Mamutie žeriavy s neuveriteľnou rýchlosťou nakladajú a vykladajú z lodí obrovské kontajnery, celá scéna v tme, hmle a daždi pôsobí ako sci-fi. Welcome to Oman.