Afrika

Suakin (tiež Sawakin), Sudán
Po štrnástich dňoch sa nám konečne dari podať novú spravu. Sme v prístave Aden v Jemene, začal ramadán a zúri piesočná búrka. Veľmi zlá kombinácia. Ale pekne poporiadku:

Potom, čo sme v štvrtok prepoludním 29. júla zakotvili v strede zálivu a vybavili formality, pobrali sme sa objavovať africké brehy. Suakin nemá mólo, tobôž kamenné nábrežie a na breh sa dostaneme len našou dingy. Môžete byť šťastní, že vás vaša matka nepriviedla na svet práve v tomto Bohom zabudnutom kúte sveta. V Suakine ako by ste sa vrátili o sto, či viac rokov dozadu. Kedysi najväčší sudánsky prístav, bol centrom obchodu už od 10 str. pred n. l. Bolo to tiež posledné stredisko obchodu s otrokmi na svete, ktorý tu prekvital až do konca Druhej svetovej vojny. Na stavbu domov v Starom Suakine použili obyvatelia korály, pekne vytvarované do kvádrov. Staré mesto je však opustené a domy až na tri minarety rozpadnuté. Vyzerá to tu ako po bombardovaní, ale nepodarilo sa nám zistiť, kedy a aký osud mesto postihlo.





Ostatné časti Suakinu nevyzerajú o moc lepšie. Väčšina z 50 tisíc obyvateľov žije v chatrných búdach pozbíjaných z plechu a dreva. Hlavným dopravným prostriedkom sú tu ale motorové trojkolky a dvojkolky ťahané somárom. Niektorí muži nosia za opaskom bohato zdobené meče, ženu na “ulici” nestretnete. Na malom trhu tu predávajú zemiaky, baklažán, cibuľu a pomaranče. Na chladené nápoje môžete rovno zabudnúť, v meste pravdepodobne nie je ani jedna chladnička, elektriku má len ten, kto má naftový agregátor a na naftu. Po zotmení je na pobreží vidieť tri - štyri svetielka, inak je v celom meste tma. A ráno je prístav plný ľudí, pokojne stojacich po krk vo vode. Môžete hádať, čo tam robia.


Popoludní sme sa vybrali autobusom do Port Sudánu, trojmiliónového mesta a v súčasnosti hlavného prístavu. Ako prvé sme všetci do seba naliali niekoľko litrov studených bublinkových nápojov. Na lodi máme dve chladničky, ale v tomto teple nestačíme vychladiť dostatok pitnej vody. Ďalej nasledovala zmrzlina – mango,vanilka, čokoláda, a potom ďaľšie vody. Micke je zase rád, že na neho vyšla služba v kuchyni keď sme na súši. Reštaurácia v hoteli Palace vyzerá ako školská družina u nás na základnej škole, vybrali sme sa teda do najluxusnejšieho hotela v meste - Coral Port Sudan. Ešte donedávna to bol Hotel Hilton a podľa toho to aj vyzerá. Tento večer majú zrovna Oriental & Indian Bufet – All You Can Eat. Nemá zmysel opisovať to množstvo jedál, ktoré tam bolo k dispozícii v podstate iba našej smradľavej posádke v tomto obrovskom a prázdom hoteli. S prepáčením – nechutne sme sa nažrali! Po večeroch na lodi filozofujeme o politike, ekonomike, ekológii a vôbec, o tom kam sa to naše ľudstvo s planétou rúti. A potom sa napchávame v Hiltone, v krajine, kde väčšina ľudí nemá čo do huby. Čo na to povedať, salónni intelektuáli na výlete na jachte.


Cesta späť do Suakin bol nečakaný problém. Autobus, ktorým jazda stojí 3 sudánske libry ($1.20) večer nejazdí a minibusy ani taxíky nás nechcú odviesť ani za 70 libier. Napriek veľkej sume väčšina vodičov odmieta, cesta v noci je nebezpečná, navyše jazdu späť bude musieť šofér absolvovať sám. Nakoniec ukecáme jedného, ktorý si sebou berie parťáka. Nejaký kámoš im cez okno podáva niečo zamotané do igelitky, ktorá mizne pod sedadlom. Že by kvér na sebeobranu? Nič mimoriadne sa našťastie neprihodilo a o pol noci sme späť na lodi. Súdán od konfliktu v Darfúre, defakto v stave občianskej vojny a prepady aút asi nie sú ničím vynimočným.


Na druhý deň napriek tomu, že je piatok - voľný deň pre muslimov, sme zohnali mechanikov, ktorí sa pozrú na náš watermaker – generator problém. Zaberie to celý deň, a tak sme sa s Rickom vybrali znovu do Port Sudanu - na zmrzlinu. Hodina autobusom tam, hodinka v cukrárni Ice Cream Dream a hodina busom späť. Mango a čokoláda. Život je nádhera. V Port Sudan inak nie je moc čo obzerať. Sudánci sú ale veľmi milí a keďže nepoznajú nič lepšie, aj šťastní ľudia.


Keď sme sa vrátili na loď, počasie začalo blázniť a vietor sa točil ako kolotoč a podľa toho, či zrovna fúkalo od mora, či z brehu, padal dážď alebo sa sypal piesok.


V nedeľu, 1. augusta, sa od rána pracuje na spojazdnení výrobníka vody. Už je to siedma partia mechanikov v šiestich krajinách za posledné dva mesiace. Bez úspechu. Na poludnie zdvíhame kotvy a len čo sa dostaneme na otvorené more, poriadne sa okúpeme a hodinu zbavujeme loď od piesku, z vonka i z vnútra. Úplne zbytočne, 15:00 sa nakopili mraky nad pobrežím napriek tomu, že vietor fúka od mora. Rýchlo sme skasali plachty, zmenili kurz a snažili sa búrke ujsť. Nedostali sme vôbec šancu. Chytilo nás to plnou silou a ďaľšie dve hodiny si musíme dávať pozor, aby sme mali zavretú hubu, inak akoby ste žuvali šmirgelpapier. Kormidelník po skončení služby vyzerá ako päťročné decko, ktoré sa vrátilo domov z pieskoviska pred činžiakom, potom čo začalo vonku pršať. Piesočná búrka síce podvečer skončila, ale vietor plný piesku fúka nasledujúce dva dni. Večer kotvíme pri ostrove Long Island a po večeri príde búrka iného druhu. Je nutné zvolať míting a posádka sa snaží vydiskutovať nakopené problémy, časť ktorých sa vezie už z Turecka. Dráma skoro ako vo filme Nôž vo vode od Polanskeho.



Ráno 6:00 sme zdvihli kotvu a s východom slnka vietor stále plný piesku zosilnel až na 40 uzlov. Časť posádky trucuje, takže za kormidlom do 15:00 makáme iba štyria, t.j. dve hliadky. Všetci sú od uší až po päty od piesku a navyše mokrí ako myši, od potu a morskej vody, ktorá zalieva kokpit. Táto “blahodárna” kombinácia sa začína nepríjemne prejavovať na našej pokožke. Potápačský Neptún nám ani dnes nepraje, v tak silnom vetre nepôjde potápať, pokračujeme nonstop smer Massawa. V Sudáne sme zásoby potravín veľmi nedoplnili, nebolo kde. Na večeru chystáme cestoviny a konzervu tuniaka. Než sme sa do toho stačili pustiť, Fred vytiahol tuniaka, ktorého ešte nestihli do konzervy strčiť. Chudák ani nestihol vypustit dušu a už sme časť zjedli za surova. Zbytok šiel na panvičku. Delikatesa.


Útorok, 3. augusta, už máme štyroch rybárov. Pri našej prvej rannej hliadke, tesne po šiestej hodine máme záber, neostávalo než “to” vytiahnuť. “Kvalitný” gin z Port Said už došiel, tak mi Majuška podala na pomoc proti barakude ten najostrejší nôž. Rozospatý, ešte v trenkách, ale zvládli sme to. Stredu ráno sa rybačka rozbehla naplno a už pred obedom máme dvoch tuniakov. Lenže, ako to už býva, najväčšiu rybu dostane vždy baba.


Keď už je konečne pokoj od lietajúceho piesku, príde na rad hmyz: muchy, mušky, ovádi, osy, včely, vážky, motýle a ďaľšia známa a neznáma hmyzia háveď a zase a hlavne muchy si vybrali práve našu loď. Posledné míľe pred Massawou sú kritické, Jennifer vyzerá ako entomologická zberná stanica, do toho 49 C° a 60% vlhkosť vzduchu. Nemyslíme už na nič iné, len kedy vypadneme z lode, dáme si nejaký studený nápoj a opláchneme sa sladkou vodou. Preplavba zo Suakinu do Massawy trvala štyri dni, bola dlhá 250 námorných míľ, s jednou sprchou v sladkej vode, dostali sme dve barakudy, troch tuniakov, jednej rybe sme dali milosť a niekoľko väčších kusov nám ukuslo silon aj s návnadou.


Streda. 4. augusta, Massawa (tiež Mit'sawa), Eritrea
Pristáli sme na pravé poludnie, teplo je za hranicou znesiteľnosti. Kým Suakin sme premenovali na “Hell on Earth”, Massawa by sa mohla volať “Hells Kitchen”. Ako sme sa neskôr dozvedeli, Massawa je jedno z najteplejších miest na svete vôbec. Tento starý prístav bol v staroveku známy ako Adulis, ktorý je spomínaný vôbec už v prvom antickom námorníckom pilot booku - Periplus Maris Erythraei.


Okrem neznesitelného tepla je ale prvý dojem z Massawy viac, než pozitívny. Architektúra starého mesta je pozostatok otomanskej nadvlády, novšia časť Massawy je zase plná nádherných talianských víl zo začiatku 20. storočia. Ľudia su veľmi milí a majú dobrú angličtinu. Domáci majú hlavne záujem kúpiť naše doláre, ktoré sú nedostatkový “tovar”. Kým oficiálny kurz je 14.75 Nakfa za 1 USD, na čiernom trhu dostanete až 35 NKF a skutočná hodnota musí byť ešte daleko vyššia, kedže domáci s dolármi ďalej obchodujú. Kúpiť doláre oficiálnou cestou je nemožné,




V Eritrei je 50% katolíkov a 50% muslimov a je to prvá krajina na našej ceste od Izreala, kde je alkohol bežne dostupný. Koncentrácia barov v starej Massawe je hádam vyššia ako na Žižkove. Podáva sa pivo Asmara vo fľaške bez etikety, ktoré je mimochodom veľmi dobré. Ďalej rum, koňak, gin, vermut a víno, všetko značky Asmara. Asmara je hlavné mesto. Niektoré ženy nás pozývajú na kávičku do svojich skromných príbytkov, než nám dôjde, že okrem výmeny dolárov sa venujú najstaršiemu remeslu na svete. Po kunčaftoch sa ale musia porozhliadnuť inde, napríklad medzi námorníkmi z dvoch severokórejských lodí, ktoré tu kotvia. Severokórejci sú oblečení do ošúchaných pracovných uniforiem, dostali “opušťák” na pevninu a lejú do seba jedno pivo za druhým. Možno to je prvá slobodná krajina, ktorú navštívili.





M&M majú ako jediní eritrejské víza, pre ktoré si boli ešte v máji v Berlíne, a tak môžeme ráno vyraziť do hlavného mesta Asmara. Lístok stojí iba 1 USD, ale do autobusu sa nedá pre veľký záujem dostať. Prenechávame šance domácim a najímame si Solomona - šoféra s autom. Asmara je vzdialená len 105 kilometrov, ale cesta autom trvala viac ako štyri hodiny. Najprv v Massawe treba vybaviť povolenie na cestovanie po krajine, ktoré musí úradník schváliť a my zaplatiť, následne ho odniesť na ďaľší úrad. Potom nás už zdržovali iba policajné checkpointy, stáda kôz pobehujúcich po ceste, kravy, oslíci, ťavy, ovce alebo opice sediace na ceste škrábajúc sa pod pazuchou. Do Asmary tiež musíte prekonať prevýšenie 2400 metrov, celá cesta sa kľukatí nádherným pohorím ako z rozprávky. Cestu kopíruje jediná a úzkokoľajná železničná trať, ktorú postavali ešte taliani. Pravdepodobne technicky náročná stavba, na 105km železnice museli postaviť viac ako tridsať tunelov a desiatky mostov, vačšina ktorých vyzerá ako Krajinský most v Piešťanoch. Železnica bohužiaľ nefunguje. Eritrea nemá na nové mašinky a vagóny a tie pôvodné, ktoré priviezli taliani a mali byť už dávno v nejakom múzeu, používali, až kým sa nerozpadli.


Domáci nám vraveli, že v Asmare je príjemné podnebie. Z príliš horúcej Massawy sa väčšina obyvateľov sťahuje na leto práve sem alebo do iných horských miest. Lenže, zabudli nám povedať, že tam bude kosa! Oblečení len do najnutnejšieho minima, zvyknutí na to, že sa nepotíme len keď spíme a aj to len pre to, že o tom nevieme, sme zistili, že v Asmare je iba 15 °C. Ako by sme ani neboli v Afrike. Okrem príjemnej teploty, mesto pôsobí, ako keby sme boli niekde v Taliansku. Moderné bulváry, postavané na začiatku 20. storočia, funkcionalistické stavby, či celé “horské” vilové štvrťe akoby premiestnené z Álp. Ulice sú plné kaviarní, výborné espresso a veľký výber zákuskov a koláčov. Podobne ako v Sudáne, aj tu sú vodiči áut “civilizovaní”. Jazdia primeranou rýchlosťou, netrúbia pri každej príležitosti a nesnažia sa vás za každú cenu zraziť, keď prechádzate cez cestu, tak ako tomu je v Egypte, či na Blízkom Východe. Sme tu jediní “bieli” turisti, ale nikdo nás neotravuje, nič nám neponúka, nikto nežobre. Ľudia hovoria výbornou angličtinou, ktorou sa učia v škole všetky predmety. Bohužial môžeme ostať len na jednu noc, večer si pochutávame na pečenej kozacine – národná strava, a potom mierime medzi mládež na pivko v Royal Espresso.





Na Eritrei je tiež príjemné, že sa tu veľkej úcte tešia ženy, čo je v Afrike ale i v iných častiach sveta skôr výnimkou. Poznáte krajinu, ktorá má na bankovkách všetkých nominálnych hodnôt vyobrazené usmiate ženy? Väčšinou sú to bradatí škaredí strýkovia, ktorí urobili niečo “hrozne” dôležité. Aj podľa plagátu na oslavu 20. výročia boja za nezávislosť máte dojem, že ju vybojovali ženy.


V piatok, 6. augusta, hneď po návrate do Massawy, vyrážame. Predtým ešte dopľňame pitnú vodu do našich štyroch nádrží (celkovo 1000 litrov), ktorú nám priviezlo požiarnicke auto, ktoré vyzeralo skôr ako “hovnocuc”. Voda je trochu slaná, ale lepšie ako žiadna.

Ostrov Estam Aghe (14°. 50' N, 40° 55' E).

Dohodujeme sa, ako budeme postupovať v prípade, že sa k nám priblíži pirátska loď, či niekto, kto sa chce na pirátov hrať. Náš arzenál na obranu pozostáva z troch signálnych pištolí a dvanástich nábojov a troch slzných plynov.


Prechádzame tiež do prísnejšieho hliadkového režimu. Žiadne čítanie, polehávanie, či nedajbože spanie počas hliadky ako bolo zvykom doteraz. Tri hodiny nonstop pozorovanie 360° horizontu a radaru. Cez deň používame plachty len keď poriadne fúka, aby nás bolo vidieť čo najmenej, v noci máme vypnuté všetky svetlá, vrátane navigačných, aby sme boli neviditeľní. Svieti iba kompas.

V nedeľu, 8. 8., sme pred polnocou zakotvili pri ostrove Hanish el Kubra. Celý čas sa snažíme vyhnúť akémukoľvek stretnutiu s inou loďou, lenže pri Hanish to naplno žije. Celú noc sme obkolesení množstvom neosvetlených člnov, ktoré jazdia sem a tam, pristávajú na brehu a ich posádky zmetene svietia baterkami. Do toho vo vode bliká ten najjasnejší planktón ako striebro a plieskajú lietajúce ryby. Magická a trochu strašidelná noc. Ráno, keď sa rozvidnelo, sme zistili, že v zálive je viac ako dvadsať rybárskych člnov. Posádky na love ďaleko od brehov bivakujú v provizórnych prístreškoch na brehu ostrova. Krásne súostrovie je volkanického pôvodu, z čiernej lávovej horniny, bez známky akejkoľvek vegetácie.


Celý pondelok sa plavíme juh-juho-východ a keď sme v podvečer na dohľad jemenského pobrežia, kde sa vzal, tu sa vzal, vojenský vrtuľník krúži nad našimi hlavami. Spadol nám kameň zo srdca, znamená to, že v blízkosti operuje vojenská fregata spojených EU Navy Forces. Pokec cez rádio o našich zámeroch, zamávajú a odletia. A my si prajeme: Keep an eye on us!


Česť opustiť vody Červeného mora a vplávať do Adénskeho zálivu absolútne zaslúžne pripadla M&M! Medzi 22:00 a 24:00 sme úžinou Bab el Mandeb hnaní na juh 2-3kts silným prúdom oboplávali ostrov Mayyun (Perim Island) a ocitli sa tak prakticky v Indickom Oceáne. Bab el Mandeb je necelých 15 námorných míľ široká úžina medzi Jemenom a Djibouti. Odkedy sme opustili Massawu je počasie príjemnejšie, ale pri Bab el Mandeb sa ešte viac ochladilo a po šiestich týždňoch si prvýkrát dávame na palube na seba tričko. Tak, ako počasie, zmenilo charakter aj more. Voda je hladká, vlny sú vyššie, dlhšie, pomalé a tiahle.

Útorok, 10. 8. Posledný úsek plynie v príjemnej atmosfére. Fúka priaznivý monzún 15kts, teplota je 33°C, sem tam nás pozdravia delfíni a o 18:00 kotvíme v prístave Aden pri móle s honostným názovom “Prince of Wales Pier”.


Adénsky záliv

Mimochodom, tip na čítanie:
Rick mi požičal skvelú knihu Adventures of a Red Sea Smuggler. Je to autobiografický príbeh francúzskeho dobrodruha Henryho de Monfreida, ktorý veľkú časť svojho divokého života prežil práve pri, či na Červenom mori. Monfried na svojej plachetnici lovil ryby a perly, či pašoval zbrane a hašiš, zaplietol sa do špionáže, politických hier v Djibouti a Etiópii a stal sa moslimom. Na staré kolená začal svoje eskapády spisovať (vydal až 40 kníh) a napriek tomu, že žil na hrane, dožil sa skoro sto rokov. V Adventures of a Red Sea Smuggler popisuje, ako prvýkrát pašoval hašiš z Obocku v Djibouti do Suezu v Egypte. V priebehu júla a augusta 1915 absolvoval v podstate tú istú plavbu len v opačnom smere ako my. A potom samozrejme naspäť. :)