Oman to Dubai

Sultanate of Oman
pondelok, 30. augusta, Muscat

Pobrežie Ománu je hádam ešte dramatickejšie ako to jemenské v okolí Adenu. Príkre skalnaté útesy sa zdvíhajú priamo z mora a nevyzerá to na pobrežie plné bezpečných zátok a zálivov. Muscat neznamená muškát, ako by vás mohlo napadnúť, ale prístav s veľkým P. Mesto sa tiahne popri pobreží v páse, ktorý nemôže byť už užší, dokonale chránené od všetkých vetrov masívom skál od vnútrozemia a ostrovčekmi od mora. Je to ten najčarovnejší prístav, aký sme navštívili. Staroveké pevnosti, palmy a moderné budovy ako zo StarWars.


Bander al-Rowdha je marína ako sa sluší a patrí: elektrika, voda, sprchy a dokonca aj bazén. Naposledy sme takýto komfort zažívali v egyptskom Port Ghalib. Naše prvé kroky v meste mieria ako inak na souq (bazar, či trh) a tam do juice baru. Objednávame all-time-favourites 4 x mango ice-cream, 2 x fresh lemon-mint juice, 2 x fresh mango juice. Extáza. Druhý deň vyrážame s Rickom do vnútrozemia. Zohnať mapu Ománu v Muscate v 21. storočí bol nadľudský výkon. Nakoniec sme jednu kúpili a vyrazili v požičanom aute do hôr zvaných Al Hajjar. Prvá zastávka, Nakhal, malebne situovaná oáza plná ďatlových paliem pod úpätím krásnych hôr, ktorej atrakciou je v Ománe najzachovalejšia pevnosť, ktorých je mimochodom po krajine roztrúsených ako kozích bobkov.


Podvečer nakupujeme v obchode zásoby vody a jedla, pretože sa chystáme odbočiť z hlavnej cesty a vydať sa do Wadi As Sahtan, ktoré vedie pod najvyššiu horu Jabel Shams (3075m). Plánujeme noc v aute, pretože podľa viacerích opýtaných nemáme s našim Nissanom Sunny šance wadi prejsť, vraj jedine s džípom a 4x4. Dávame Sunnymu šancu, ale po pár metroch pochopíme, čo mali na mysli. Wadi v arabštine znamená údolie, ale tiež suché koryto rieky. Rieka tu tečie iba párkrát za rok keď zaprší, ale zato poriadne a wadi sú potom niekoľko dní neprístupné a ľudia v nich odrezaní od sveta. Naposledy pršalo pred troma mesiacmi, cesta je vyschnutá, len s pár mlákami, a tak napredujeme maximálne rýchlosťou 15km/h.


Okolo siedmej, keď už je tma, sa zastavujeme pri jednom z domov a pýtame sa, kde vlastne sme a na cestu do horského hotela pod Jabel Shams, ktorý je zaznačený na mape. Zbehnú sa domáci, študujú mapu a krútia hlavou, čo sú to na nej za nezmysly. Abdul nás pozýva domov na kávu, kde nám vysvetlí čo a ako, ale najprv si musia všetci odskočiť do mešity, čas modlidby po prvom jedle toho dňa. Keď sa vrátia, je Majke slušne naznačené, že im v tejto miestnosti nevadí aj keď je vyhradená iba pre mužov ale, že by sa mohla ísť pozrieť, čo robia ženy. Ten večer sme ju už nevideli. Abdul je stredoškolský učiteľ ale tento rok začal pracovať na ministerstve školstva. Prekladania sa zhostil Abdulov sused Bashir, 22 ročný študent biológie na univerzite v Muscate. Je to inteligentný a sympatický mladík, s ktorým ihneď zapadneme do debaty o všetkom možnom. Pri tom sa konzumuje to, čo ostalo z prvého jedla a v presne načasovaných intervaloch pribúdaju výborné “minipizze”, malinovka, ovocie a želatínový dezert.


Dozvedeli sme sa, že sa nachádzame v dedine Fasah a, že žiadna horská chata / hotel tu široko ďaleko samozrejme nie je. Tá jediná je na druhej strane masívu hôr, kam našim autom cez horský priesmyk určite neprejdeme. Musíme sa vrátiť späť do Al Rustaq, kde je hotel, a potom po hlavnej ceste obísť zo západu celé pohorie a skúsiť to z juhu z druhej strany, kde je lepšia cesta. Lenže, máme si toho čo ešte povedať. Večer sa riadne natiahol, keď nám Abdul hovorí, že mu bude cťou, ak ostaneme na noc. S radosťou prijímame, ad1, pretože šofér je už unavený a cesta v tme po vypustenom štrkovisku nie je veľká zábava, ad2, takáto príležitosť sa dvakrát nepritrafí. Abdul sa pýta, či chceme na večeru “mäso” alebo “kura”, čo nás s Rickom riadne rozosmialo, pretože sme už riadne prepchaní. Medzi jedlom odskakujú pomodliť sa do mešity a dozvedáme sa, že v 36 dedinách vo wadi žije 11.000 ľudí. Tak, ako všade na svete, aj tu sa večer pozerajú televízne noviny. Prvá správa: Sultán Qaboos poslal blahoželanie slovenskému prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi ku dňu nezávislosti! Potom nasledujú obligátne správy z Afganistanu a Iraku, záplavy v Pakistane a všetky tie nešťastia.


23:00 sa teda servíruje večera, skvelé kuracie s čerstvým koriandrom, ryža a šalát. Abdul nám zo štyrikrát priloží a dáva dobrý pozor, aby sme všetko pekne spapali. Ovocie, dezert, atď. Po jedle sa paprčky najprv umyjú vo vode s citrónom a potom pekne navoňavkujú, aby neboli po jedle cítiť. V miestnosti sa striedavo vyskytuje až desať mužov a nejakí chlapci, ale netušíme, kto je kto.


Po večeri mi neostáva, než prezliecť sa do treniek a trička a ísť s Bashirom hrať futbal. Ihrisko je na kopci nad dedinou, prach a kamene, hádzanárske bránky a štyri reflektory. Hrá sa každý deň od 23:00 do 02:00 a okolo ihriska sa zbieha hádam celá mužská populácia Fayadu. Fayad, ako jedna z mála dedín vo Wadi, má kúsok rovnej plochy a ihrisko, a tak sem prichádzajú aj týmy z okolitých osád. Nastupujem za A tým Fayadu, poriadne nadupané družstvo, ktoré by tú našu partiu z ihriska na ZŠ Jiřího z Lobkowicz roznieslo na kopytách. Veľkú reklamu slovenskému futbalu som svojim umením neurobil, ale aspoň zaznamenal jedno nastrelené brvno, čo bolo najbližšie regulérnemu gólu, keďže sme oba zápasy vyhrali 1:0 z pokutového kopu. Po futbale kúpeľ v prameni, ktorý tu vyviera a po jednej hodine nás konečne nechali ísť spať.

Druhý deň sme vyrazili skoro ráno, prešli cez mestá Ibr, Bahla, Al Hamra ...etc na druhú stranu pohoria a údolím Wadi Ghul až pod Jabal Shams, ale ako to chodí, tá najvyššia hora nemusí byť aj tá najkrajšia. Na tejto strane je pohorie vôbec menej dramatické, na rozdiel od neprístupnej severovýchodnej strany. Údolie Wadi Ghul prezývajú “Grand Canyon of Arabia”, na čo Rick reagoval s úškrnom. Prirovnávať toto malé údolie s tristo kilometrovým kaňonom je ako porovávať S/Y Jennifer s R.M.S. Queen Mary II.


Po ceste späť do Muscatu sme skonzumovali zásoby nakúpené predošlého dňa, ktorých sme sa nemali šancu dotknúť. Čo sme mohli očakávať od baleného cícerového šalátu zo supermarketu, ktorý celú noc a deň v teplotách nad 40°C ležal v aute. Do Muscatu sme došli už riadne zdecimovaní s horúčkou a črevnou kalikou, ktorej unikol Rick, ktorý nemá rád pikantné a cícer. Ďaľšie tri dni boli v znamení Imodium, Endiaron a Smecta.


Než sme z Muscatu vo štvrtok poobede, 2. septembra, vyplávali, kúpili sme letenky domov s odletom z Dubaja. Hlavný z dôvodov nebudeme opisovať, pretože by si zaslúžil obsiahle zpracovanie nejakého psychológa. Ten by týmto materiálom hravo obhájil svoju docentúru, či profesúru. A kedže už dávno začalo byť na tejto ceste viac srandy na súši než na palube, nemá zmysel ďalej pokračovať. Rick, ktorý plánoval plavbu na jeden a pol roka je na tom rovnako, pomôže Larsovi s preplavbou do Indie a tam dáva tiež Jennifer zbohom.

Ďaľšie dva dni Majka prespala v horúčke a ja si ich pamätám len matne ale nad ránom, 4. septembra, sme dosiahli Strait of Hormuz, úžinu, ktorá spája Perský záliv s Indickým oceánom. Tento cíp Arabského poloostrova ovláda Omán a je oddelený od zbytku sultanátu. Len, čo sme oboplávali Hormuz, začali sme stretať desiatky rýchločlnov, posádky ktorých v Ománe nakupujú všemožný nedostatkový tovar a pašujú ho do Iránu. Prúd týchto lodí sa už v podstate nezastavil. Podľa Lonely Planet do Ománu chodia hlavne po americké cigarety za ktoré platia kozami, čo znie síce romanticky ale je to úplná blbosť, ostatne ako celý tento “sprievodca” po Arabskom poloostrove. Najžiadanejšie sú televízory, elektronika a pod.


Konečne sme tiež chytili dorado, nádhernú a dravú “zlatú rybku”, o ktorú sme dlho usilovali. V ten deň sme chytili tri kusy ale len jednu sa nám podarilo dostať na palubu a na pekáč. Je to nádherne do zlata zafarbená ryba s modrými bodkami, ktorá v blízkosti smrti začne meniť farbu na nevábnu zeleno-hnedo-šedú.


V nedeľu, 5. septembra o 12:30, sme pristáli v Dubaji, kde pokračuje ďaľší dieľ Hlava XXII peripetií z vízami. Tak trochu sme to očakávali, pred odchodom z Prahy sme vyskúšali všetky možnosti, ako ich získať. Ak do UAE cestujete “štandardne”, t.j. s cestovnou kanceláriou či letecky, víza vám vybaví letecká spoločnosť, prípadne hotel, kde ste ubytovaní a pod. Takže ak pricestujete autom či loďou a nemáte dopredu zajednaný hotel alebo známeho v UAE, neexistuje spôsob ako víza získať. Väčšina EU krajín má s UAE bezvízový styk, to neplatí pre nových členov s východnej Európy. Stále nechápem, že po toľkých rokoch skvelá EU ešte nemá jednotnú zahraničnú politiku a nie je schopná vyjednať rovnáke vízové podmienky do sveta pre všetky členské krajiny.



Peniaze dokážu samozrejme robiť zázraky, víza nám nakoniec udelia o 22:00 a tak na noc ostávame kotviť pri colnom móle v spoločnosti desiatok drevených lodí z Pakistánu, Indie a Iránu. Kapitán na jednej z najmenších a najbiednejšie vyzerajúcich lodí je Hussein, ktorý ako jeden z mála, vie obstojne po anglicky. Pozýva ma na palubu jeho 30 ročnej lode, ktorú im pred chvíľou dubajskí colníci vyhádzali a prekutrali do posledného kúta. Neviem, čo u tých chudákov hladali, Hussain hovorí, že nevezú nič, prišili ako zvyčajne nakupovať. V Dubaji strávia skoro mesiac, kým nakúpia potrebný tovar – elektroniku, oblečenie, džús, čokoľvek, v Iráne je nedostatok všetkého. Na otázku ako sa v Iráne žije, odpovedá stručne: “Bad, very bad. Everything's expensive, very expensive.” Plavba do Iránu trvá šesť členej posádke päť dní, a keď tovar bezpečne doručia, vracajú sa späť do Dubaju. Ráno sa presúvame do maríny Nakheel, ktorá sa nachádza hlbšie v Dubai Creek, čo je dlhá zátoka, ktorá pôsobí ako rieka a rozdeľuje mesto na dve polovice. Na ľavom brehu zátoky kotvia hádam stovky drevených lodí, aké sme stretli na colnici a nábrežie je plné tovaru, ktorý sa deň a noc nakladá. Nakheel v podstate nie je marína ale dok - žiadne sprchy, bazén a sailor's bar s čapovaným pivom a koktajlami ako sme si vysnívali, sa nekoná. Je to najlacnejšia marína v Dubaji a za 100 euro na deň máme miesto na stánie, bez vody, elektriky a soc. zariadení.


Ostáva nám ešte prežiť tri dni do odletu v meste plnom mrakodrapov a shopping centier, ktorých tu je viac ako v celom Československu dohromady. Napriek tomu, že Dubaj žije maximálnym konzumom a ovládajú ho nadnárodné spoločnosti zo západu, je asi najprísnejší v dodržiavaní pôstu počas ramadánu. Na verejnosti je prísny zákaz jesť a piť pod hrozbou pokuty, domáci za to idú do basy a všetky reštaurácie, kaviarne a iné občerstvovacie zariadenia sú až do večera zavreté.


Náš spôsob ako prežiť tieto dni a nezomrieť na úpal, dehydratáciu a vyhladovanie mal následovný scenár: doobeda povaľovanie na pláži, o 13:00, keď sa teplota vyšplhá na 42°C presun do niektorého z klimatizovaných nákupných centier, nákup čo najväčšieho množstva a selekcie chladených nápojov a jedla v potravinách, presun do kina na prvý film, ktorý hrajú a tri hodinky spokojného papania a napájania sa v tme a bezpečí kinosály. Zbytok dňa sa už dá nejako prežiť. Dokonca sme mali šťastie na výborný, síce dva roky starý film, What Doesn't Kill You, ktorý môžeme smelo doporučiť , zato nový film Christophera Nolana Inception rozhodne doporučiť nemôžeme, ak teda nie ste fanúšici automatických zbraní a ich masívneho využitia. Navyše sa v tom chlapec trochu zamotal. Zlákal nás DiCaprio a plagát, na ktorom je v koláži kostol sv. Mikuláše na Malej Strane s vežou, v ktorej sme robili s Majkou expozíciu Kajka.

No a samozrejme, išli sme pozrieť teda na tú najvyššiu budovu sveta Burj Khalif, pri ktorej postavili to najväčšie shopping centrum na svete Dubai Mall s tým najväčším akváriom, v ktorom sa môžete aj potápať a s Carefourom, v ktorom nedovidíte druhý koniec predajne.

Na rozlúčku Majuška upiekla mrkvový koláč, rozlúčili sme sa s Rickom a Larsom a dali Jennifer zbohom. Na ceste sme boli presne 104 dní, precestovali 11 krajín a preplávali 4158 námorných míľ. (7700 km)