Pondelok, 23. augusta, Salalah, Omán. Ľudia v Ománe sú hodení do pohody. Sú hodení do takej pohody, že povolenie vstúpiť na pevninu sme dostali až po dvanástich hodinách po zakotvení. Upršaný Salalah je po pobreží rozťahaný ako guma na trenkách a z prístavu do centra je to asi ako z Piešťan do Nového mesta n. Váhom. 
Je to ale sympatické mesto, holič, krajčír, obuvník a hodinár sú načastejšie povolania a niekedy na ulici nenájdete nič iné, než ich služby. Dorazili sme práve v období dažďov, mesto bujnie zeleňou a je plné banánovníkových plantáží, kokosových a ďatľových paliem. Banány sa predávajú na ulici nie na kilá ale v celých obrovských trsoch. V Salalah je jedno kino ale domáci nám hovoria, že vraj cez ramadán nehrajú filmy v anglickom znení. Lenže chyba, nemali sme sa nechať odhovoriť, dávali film s “univerzálnym” jazykom a tak sme naďalej ostali kultúrne vyprahnutí.
Prekvapením sú pre nás samotní ománci, z ktorých mnohí viac než arabov pripomínajú indov, pakistáncov či afričanov alebo mix toho všetkého. Bude to asi tým, že v dobe najväčšej slávy Ománského sultanátu, siahala jeho moc na západe do Afriky až po Mombasu a Zanzibar a na východe tam, kde je dnes Pakistán a India. 
O Ománe sme počuli rôzne skazky, tak si u Muhameda, prístavného agenta pre jachtárov overujeme, čo je všetko na tom pravdy. Do roku 1970 bol Omán pred svetom uzavretý a neprístupný všetkému pokrokovému a modernému. Až do roku 1950 v Ománe nemali vlastné peniaze a oficiálnym platidlom boli rakúsko-uhorské strieborné toláre Márie Terézie r. v. 1780, ktoré dnes bežne nájdete v miestnych starožitníctvach. Všetko zmenil sultán Qaboos, ktorý zvrhol vládu svojho konzervatívneho taťuldu Said Bin Taimera. Poslal ho do exilu v Londýne, čo musel byť pre tohoto starého zarytého odporcu všetkého západného ten najväčší trest. Qaboosove reformy spravili z Ománu v priebehu štyroch desiatok rokov modernú krajinu.
Sultán časť roka strávi na cestách po krajine, počas ktorých rozkladá svôj tábor a ľudia z celého kraja môžu prísť a osobne predniesť svoje prosby, požiadavky či sťažnosti, ktorými sa naozaj jeho vláda okamžite zaoberá. Ráno pred svojim palácom vraj chudobným ľuďom rozdáva peniaze a každoročne takto minie milióny rijálov zo svojho, nie štátneho rozpočtu. Rozprávka z Tisíc a jednej noci alebo, že by na svete existoval jeden štátnik, ktorému naozaj záleží na jeho ľude? Pýtame sa na odvrátené stránky a jediné negatívum na Qaboosvi vraj je, že je slobodný a nemá potomka. Ďalej sa pýtame, ako môžeme získať ománske občianstvo. Qaboos je tiež vášnivý jachtár, okrem kráľovskej jachty má aj dve závodné plachtnice s ktorými obráža regaty po celom svete.
Utorok, 24. augusta, jeden a pol dňa po nás, dorazil Hydrus. John a Pearl sú tak vyčerpaní, že našemu pozvaniu na večeru na palube Jennifer dávajú košom a idú dospať šesť dní a nocí plavby. Hádam bude viac času v Muscate.
V stredu, 25. augusta, na poludnie zdvíhame kotvu a vyrážame ďalej na severovýchod smer Muscat. Monzún sa konečne prebral a my rýchlo napredujeme. Pri svitaní, 26. augusta, vietor silnie až na 33 uzlov. Okolo neobývaného a neprístupného súostrovia Kuria Muria (17° 30' N, 056°00' E), ktoré je zaujímavé akurát svojim názvom preletíme rýchlosťou 10 uzlov/h. 
Medzi 14. až 20. stupňom severnej šírky nie je v Indickom oceáne žiadny “havaj”, ako si určite predstavujete. Obloha je stále zatiahnutá, s prestávkami padá drobný mikro dážď a vlhkosť vzduchu sa blíži 70%. Cez deň teplota len tak tak vystúpa na 25°C, v noci klesá hlboko pod 20°C. Na nočných hliadkach je teplá a nepremokavá jachtárska bunda nutnosť a dve noci sme dokonca naštartovali kúrenie, aby sme trošku zateplili a vysušili “podpalubie” a nespali v úplne prevlhnutých lôžkach. Navyknutí na päťdesiatkove horúčavy, je nám teraz naozaj zima. Ako prekročíme 20° severnej šírky, slnko a teplo sa rýchlo vracia. Po 65 hodinách a circa 400 n. míľach od Salalah sme v piatok, 27. augusta, o tretej hodine rannej, zakotvili pri severnozápadnom cípe ostrova Masirah, na dohľad od jediného mesta Hilf (20° 41' N , 058° 51' E). Masirah je 63km dlhý, 18km široký púštny a riedko osídlený (9.000) a prírodou skúšaný ostrov. Ráno presúvame loď do rybárskeho prístavu, priväzujeme sa o jednu z lodí a môžeme vyraziť na prieskum.
Od prvého vodiča, prekvapivo menom Muhamed, ktorého sme stopli, sme sa moc nedozvedeli. Nevedel ani slovo po anglicky a vlastne doteraz nevieme ako pochopil, že chceme ísť pozrieť na cca 30km vzdialené miesto Safa'iq, ktoré sľubovalo 300 rokov staré pohrebisko osídlenia, ktoré vyhladila nejaká epidémia. Vykľula sa z toho hŕba kamienkov poukladaných na hromadu a keď kvôli ničomu inému, tak za toto naša trojmesačná cesta určite stála. Ani sme nevystúpili z auta a snažíme sa Muhamedovi navrhnúť, či by nás radšej nehodil späť do Hilfu. Po ceste sme v protismere stretli akurát dve ťavy a nevyzerá to na autostop našeho života. Na ceste späť odbočil z asfaltky do púšte a zamieril k chatrčiam, ktoré pripomínajú Suakin, čiže slum. Lenže jediní obyvatelia sú tu ťavy, ovce a kozy. Muhamed naloží ťavám akésy otruby do ich krmítka, ktoré tvorí prevrátený korytnačí pancier a ide sa ďalej. Neskôr sa od Aliho dozvedáme, že v celom Ománe je zakázané chovať domáce zvieratá v mestách a dedinách a to, čo vyzerá ako slumy, sú “dedinky” postavené práve pre domáce zveri.
Späť v Hilfe skúšame stop na opačný smer. Opäť zastaví prvé auto, spomínaný Ali. Angličtinu ovláda a zhostí sa úlohy našeho ďalšieho sprievodcu. Takže smer Turtle Beach. Na ostrov Masirah totiž chodia “hniezdiť” až štyri druhy korytnačiek. Uvádzame anglické názvy, pretože slovenský ekvivalent nepoznáme: Caretta - Loggerhear turtle (dorastá do 200kg), Olive Ridley (50kg), Hawksbill Turtle (150kg), Green Turtle (250kg). Je to najväčšie hniezdisko na svete pre prvú menovanú Caretta Caretta, ktoré tu ročne nakladú vajíčka až do 30.000 hniezd! Vajíčka kladú v noci pri svite mesiaca, takže si nerobíme ilúzie, že nejaké uvidíme na pravé poludnie. Na pláži ale korytnačky zanechali množstvo stôp ako po mini-lunochodoch. Na krátkom úseku pláže, ktorý sme prešli, sme bohužiaľ našli niekoľko obrovských mŕtvych kusov, ktoré nezvládli cestu späť do mora a od vyčerpania zahynuli. Ďaľším unikátom ostrova Masirah je bezpochyby Eloise – lastúra, ktorú nenájdete nikde inde na svete. Dokonca ani tu sme žiadnu nenašli.
Väčšina rybárov na ostrove Masirah pochádza z Bangladéšu.
Posledná “turistická atrakcia” ostrova je pamätník venovaný posádke britskej lode Baron Inverdale. Tá v roku 1904 stroskotala na útesoch pri ostrove, posádke sa síce podarilo zachrániť a dostať na breh, boli však nemilosrdne zmasakrovaní miestnym obyvateľstvom. Nebolo to zrovna v súlade s arabskou pohostinnosťou asi preto ten pamätník. Momentálne sa nachádza v areáli vojenskej leteckej základne, takže nám bola odoprená možnosť vidieť ho na vlastné oči. Mimochodom letisko: svoju základňu tu má letectvo 5. US námornej flotily a tento nenápadný ostrov je jedným z najdôležitejších strategických bodov v oblasti Perského zálivu.
Ešte v ten istý deň po obede dávame Masirah zbohom a s priaznivým vetrom od chrbta ukrajujeme posledných 200 míľ, ktoré nám do Muscatu ostávajú. Za zmienku snáď stojí len, že počas našej hliadky v nedeľu, 29. augusta o 20:00, sme sa stali najväčším úlovkom miestnych rybárov a chytili sa v tme do jednej z nastražených sietí. Vyslobodili sme sa, lenže o dvadsaťpäť minút sa opakuje to isté, tentokrát sme sa zamotali presne v strede asi dvesto metrovej siete, natiahnutej presne v pravom uhle našeho kurzu. Po dlhšom úsilí sme sa za pomoci motora “vytrhli” a pravdepodobne spravili ďaľšie vrásky na tvári miestnych rybárov, ktorým sme dotrhali siete. V pondelok, 30. augusta ráno, sme sa po niekoľkých týždňoch a prvýkrát konečne okúpali v Indickom oceáne. Naposledy to myslím bolo ešte v Červenom mori poblíž Eritrei. Teplota je konečne v “normále” a už ráno o deviatej je 35°C. Vo vode plnej malých a štegliacich medúz strávime hodinu a pol čistením lode pod vodoryskou, ktorá je po troch mesiacoch riadne obrastnená morskými riasami a lastúrami. Do maríny Bander al-Rowdha (23° 35' N, 058° 37' E), na juh od centra mesta Muscat, sme dorazili o 14:00. Z Port Salalah nám to trvalo 123 hodín a urazili sme circa 650 námorných míľ. 
Námornícka klasika z Rickovej knižnice – Two Years Before The Mast. Príbeh Richarda H. Dana, ktorý ako deväťnásť ročný v roku 1834 prerušil štúdium na Harvarde a upísal sa na dva roky na plavbu na lodi Pilgrim, z Bostonu okolo mysu Horn do Kalifornie a späť. Dokonale opísaný neľahký život námorníkov v tej dobe, ľudských charakterov a Kalifornie, v ktorej v tej dobe žilo len pár mexičanov a indiánov, najväčším prístavom bolo Monterey, L.A. bolo ešte Pueblo de los Angeles a San Francisco bol prístav s jednou chatrčou nejakého Richardsona.
Majka odporúča knihu Dove, srdcervúci príbeh šesťnásť ročného Robina Lee Grahama, ktorý sa rozhodne oboplávať svet ale po ceste zamiluje a prestane ho baviť byť na lodi sám. Lenže plavbu musí dokončiť sám, sponzory atď. No každopádne sa s Pati nakoniec zoberú a majú deti a žijú šťastne doteraz ak nepomreli. Oba príbehy boli samozrejme aj z filmované.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára