Desert

Marhaba! Pozdravujeme z Port Said, ktorý okamžite vyhráva súťaž o najšpinavejší prístav našej cesty. Fuj!

V Izreali sme podnikli náš druhý dlhší výlet do vnútrozemia. Do oblastí kde je minimum vody, čo sa nám moreplavcom moc nepáči. Lenže bolo povinosťou navštíviť niekoľko miest. Ale poporiadku.

Okolo 13.00, ľahší o “výstupný poplatok” sme vyplávali z libanonského Jounieh, smer medzinárodné vody. V dostatočnej vzdialenosti sme kopírovali pobrežie a už večer si nás “prebrala” Israel Navy, ktorá nás rádiom sprevádzala až do rána. Prvý možný “Port of Entry” je Haifa. Do prístavu nás eskortuje vojenská loď vpredu a policajti za zadkom. Asi dve hodiny jednotlivo na výsluch, pasová kontrola a kontrola lode.

Haifa má obrovský nákladný prístav, vo vojenskom okrem klasických vojnových lodí parkujú aj ponorky. Marína Carmel je zastrčená niekde úplne na konci zálivu, totálne pustá, obklopená prístavnou industiálnou zónou.

Lonely Planet sa snažil, na náštevu mesta nás ale nepresvedčil. Miesto toho sme celá posádka vyrazili do starobylého mestečka Akko asi 20km severne. Bol ešte len piatok tri hodiny poobede, no autobusy do Akko už nejazdili: “keďže je už skoro sobota”. Pán, ktorý trávil volný čas na jachte neďaleko nám vraj taxík zavolá hneď, ako dopije pivo. Celý proces trval asi hodinu ale musíme povedať, že boli s manželkou naozaj milí a postarali sa, aby nás vodič “neošmekol.”

Kedysi dôležité prístavné miesto, v stredoveku hlavný prístav, kde sa vo “svätej zemi” sústredili križiacke armády. Takže po Alexandrovi Veľkom, Richardovi Levie Srdce, Marcovi Polovi, Františkovi z Assisi a Napoleónovi sme ho navšívili aj my. Po návrate na loď a večeri sme radšej vyrazili na ďalšiu nočnú plavbu do Tel Avivu, ktorý sľuboval viac zábavy.

Ráno 7:00 kotvíme v maríne Herzilia, severnom predmestí Tel Avivu. Je už druhý deň sobota a autobusy stále nejazdia. Do centra sme vyrazili stopom. Tel Aviv je moderné mesto západoeurópskeho strihu. Okrem starého mesta Yaffo - stredomorský štandard, nás hlavne bavilo tzv. “white city”, obrovská štvrť zastavaná výhradne funkcionalistickými budovami z 50. rokov, plná reštaurácií, barov a galérií.

V nedeľu povinnosť, busom do mesta miest. Jeruzalémske úzke uličky sú ideálna pasť na turistov ale stojí to zato. Pesnička pre tento deň!


Prespali sme v hosteli pri Damašskej bráne z neurčitým plánom na ďaľší den a množstvom možností, ktoré sa v tak krátkom čase nedajú realizovať.

Pôvodne sme mali plán z egyptskej Hurghadi, preplaviť trajektom do jordánskej Aqaby a odtiaľ spraviť výlet do Petry. Ale kedže mala Majuška pondelok 28. 6. narodeniny a Jeruzalém tiež nie je zlý východiskový bod, dostala výlet do Petry ako darček. Ešte ho stihnúť zrealizovať.


Ráno obehneme niekoľko auto požičovní (našťastie sú všetky v jednej ulici) a berieme najlepší deal. 10:00 vyrážame smer a kúpačka Mŕtve more. Je tam vlastne iba jedna “pláž” kde sa dá zadarmo okúpať. Inak je celé more obohnané plotom s nápismi “Swimming Forbidden”. Úplne zbytočne, v tom mori sa totiž plávať nedá, za to sme konečne zistili, ako sa asi cíti nafukovačka keď ju hodíte do vody. A najväčšia chyba bola vodu ochutnať.




Na obed sme už v Masade. Jedna z dôležitejších pamiatok židovskej kultúry, staroveká púštna pevnosť. Nie je čas na hrdinstvo, hore sa vezieme lanovkou. Ako hovoria bratia poliaci, “slunečko operuje” na plné obrátky, dolu zbehneme peši a pokračujeme až na úplný juh Izreala do mesta Eilat, prechodu kde sa dá bez problémov do Jordánska dostať. Autom nás tam ale izrealci nepustia, cez hranice musíme peši, typicky izrealská dôslednosť pri pasovej kontrole a ešte aby vám ten výlet do nepriateľskej krajiny “zpríjemnili”, zaplatíte “výstupný” poplatok 98 šeklov za osobu. Jordánska colnica je samý úsmev a free visa. Lenže je 7 hodín večer, sme v strede ničoho, v peňaženke 15 US dolárov a 50 šeklov, 12km do Aqaby a 200km do Wadi Musa. Do toho fúka z púšte asi ten najhorúcejší vietor, aký sme kedy v živote zažili a traja taxikári, ktorí čakajú na dnešnú poslednú obeť.


Dlho sa handrkujeme s Muhamadom, šéfom miestnej taxikárskej mafie, ktorý nás rád do Petry za 90 USD okamžite zavezie. Sme v absolútnej pasti a nemáme žiadny priestor na vyjednávanie, a tak sa necháme sa za 15 USD hodiť aspoň do Aqaby. Do toho mu volá jeden z pohraničných taxikárov, že sa tak ako tak vracia domov do Wadi Musa, takže nás zoberie za čokolvek čo ponúkneme. Muhamad nás pozval do svojej “klimatizovanej kancelárie” (garáž plná čínskych pneu) a vyzerá, že je smutný. Má 35 a vraj nemá žiadnu frajerku lebo nemôže, by sa musel hneď oženiť a to si nechce zavesiť na krk hocičo. Chápeme, v dobrom závidí ako to chodí u nás v Európe. Nakoniec nám Muhamad tých 15 USD vrátil, aby sme ich dali vodičovi, ktorý nás povezie do Wadi Musa.

Takže sadáme do auta Alefovi a začína road movie po púštnej dialnici na Ammán. Majka je presvedčená, že pil, vraj z neho tiahne ako zo suda. Na muslima by to bolo divné, ja verím, že je to kolínská. Každopádne nám chce za volantom zaspať, a tak udržujeme nutnú konverzáciu. Narodil sa vo Wadi Musa a už 20 rokov, 6 dní v týždni, niekedy niekoľkokrát za deň jazdí a vozí turistov z Aqaby do Petry, alebo inde. Má štyroch synov a štyri dcéry a po anglicky sa naučil od turistov. Hovorím si, chlapec potrebuje nutne kávu, lebo nás niekde vysype. Než stihnem myšlienku vysloviť, zastavuje pri občerstvení a pozýva nás na kávu a pepsi, vraj to tak u nich chodí - arabská pohostinosť. Nato zastavuje ďalšie auto, z vodiča sa vyklul Alefov bratranec, aká náhoda. Pokračujeme ďalej až do miesta, kde je diaľnica pre stavbu uzavretá, musíme po obchádzke. Alef to po chvíli bez varovania zvrtne z cesty rovno do púšte. Vraj “on je unavený, my sme unavení a obchádzka je viac ako 60km, pojdeme skratkou.” Bratranček je nalepený za nami a valíme v totálnej tme cez púšť. Bratraček sa zrazu stratil, tak cúvame kus späť, stojí pri aute a niečo ukazuje, proti svetlu reflektorou nie je vidno, čo sa stalo. Začína sa to meniť v napínavý americký thriller. Srdce v trenkách, vystupujem z auta aby som mal väčšiu kontrolu nad situáciou. Alef volá, že potrebujú pomoc, nasmrť vystrašená Majka pípne “Majuško dávaj si prosím Ťa pozor!” Ok takže teraz to príde: kameň, hever, nôž či kvér? Bude to z ľava od Alefa, alebo špinavú prácu vykoná bratranček? Vytlačíme auto zapadnuté v piesku a celé sa to mení skôr na čiernu komédiu. Chceli aby som šoféroval nie preto, aby ma mohli klepnúť, ale zo slušnosti aby som nemusel tlačiť a spolu išli samozrejme pre prípad, že by jeden z nich v púšti zapadol. Má to logiku, ale tma a ľudská predstavivosť vie narobiť divy. O desiatej večer sedíme na terase hostelu vo Wadi Musa a oslavujeme Majkine narodeniny! Trochu politicky nekorektne, pri výbornom izrealskom víne z Golanských výšin, ktoré sme si priviezli v ruksaku.


Ráno o siedmej vyrážeme do Petry. Bez komentárov, miesto, ktoré treba vidieť. Vraj jeden z nových siedmich divov sveta. Prelozili sme väčšinu “komplexu”, kým nezačalo byť neznesitelne teplo a zaplenené turistami. Na 13:00 stíhame posledný bus do Aqaby. 14:30 stále sedíme v autobuse vo Wadi Musa, ktorý čaká, kým sa trochu nezaplní. Vraj sú krajiny kde čakáte na autobus aj tri dni, takže to je v pohode.







Podvečer sme pri našom aute na izrealskej strane hranice. Preskočili sme náš plavebný itinerár a vykúpali sme sa v Eilate v Červenom mori, kam máme doplávať až za niekoľko dní. Späť do Tel Avivu sme sa na noc vydali inou cestou, cez Negevskú púšť. Nocovali sme v púštnom mestečku Mizen Ramon, východiskový bod do národného parku s Ramon Crater a údolím Zin. Tie kozy či čo to je musia byť na výplatnej páske ministrestva turizmu, vôbec sa neboja.





Štvrtok ráno, 1. júla sme v Herzlione zdvihli kotvy a po dvadsaťdeväť hodinovej plavbe kotvíme v Port Saíd, vstupnej to bráne do Suezského prieplavu.

Lebanon

Beyrouth, Baalbek, Byblos

V Jounieh končia svoju plavbu Micke a Pia. V Bejrúte ale ostávajú ešte zopár dní a v nedeľu ráno sa stretávame v lobby hotela Concorde, kde sú ubytovaní. Počas vojny tu bolo zriadené press centrum a bývali tu zahraniční vojnoví spravodaji. Micke nám totiž sľúbil “komentovanú” prehliadku mesta. Počas celej vojny hotel nedostal jediný zásah raketou, ale vraj tam mali v klietke papagája, ktorý zvuk lietajúcich bômb skvelo imitoval. Micke oprášil svoje staré známosti a zajednal dve autá s vodičmi, ktorí nás potom ďaľších sedem hodín vozili v Bejrúte z miesta na miesto.


Micke
Ako sme už písali, Micke slúžil v U. N. Peace Forces, do ktorých vstúpil ako dobrovoľník po skončení základnej vojenskej služby. Jeho špecializácia bola medik – prvá pomoc. Prvého polroka na Cypruse mal veľkú pohodu, na jar 1982 ho ale prevelili do Libanonu. V júni začal Izreal inváziu do južného Libanonu a to už bolo po srande. Micke robil eskort sanitky, poskytoval prvú pomoc, prípadne sám sanitku riadil tam, kde bolo treba.
Pia ako dobrvoľník odišla zo Švédska do Libanonu a pracovala v nemocnici v laboratóriu, mala na starosť odbery a transfúzie krvi. Tam sa Pia s Mickom spoznali.

Bejrút má viac ako dva milióny obyvateľov a na prvý pohľad je jasné, že Libanon chudobou netrpí. Napriek tomu, že sa spamätáva z dlhoročnej občianskej vojny (1975-1990) je Bejrút živá metropola prvej triedy so všetkým, čo k tomu patrí. Jednou z našich posledných zastávok boli ale štvrte Sabra a Shátila. Tieto utečenecké tábory postupne splynuli do jednej veľkej chudinskej štvrti. 16. až 18. júna 1982 sa tu odohral nechvalne známy masaker, keď Kresťanské libanonské milície za “pomoci” izrealskej armády, ktorá tábor obkľúčila a uzavrela tak, aby z neho nebolo úniku, zmasakrovali stovky civilistov, žien a detí nevynímajúc. Kdo ste videli film Valčík s Bašírom (Waltz with Bashir) viete o čom píšeme, ostatní odporúčame pozrieť. Viac sa dočítate tiež tu: http://en.wikipedia.org/wiki/Sabra_and_Shatila_massacre





V Sabre a Shátili vraj žije až pol milióna palestíncov a libanonských muslimov v podmienkach, ktoré im nedávajú moc nádeje do budúcnosti. To samozjreme hrá do karát Hizballáhu, ktorý tu ľahko rekrutuje nových členov. Hizballáh v podstate ovláda túto južnú časť Bejrútu. Micke nám “sľúbil “aj jazdu popri masívne opevnenom sídle Hizballáhu, ale vodič (kresťan) si to na poslednú chvíľu rozmyslel.

V nedeľu prišli noví členovia posádky: Viktor a Kristine. Ako sami hovoria, žijú v New Yorku a prespávajú v New Jersey. Kristine je architektka, Viktor pôvodom z Odesy je stavebný inžinier. V pondelok sme sa spolu rozhodli ísť do 90 km vzdialeného Baalbeku a zjednali si na ulici auto s vodičom. Náš výlet bol v podstate neúspešný pokus o sebevraždu. Náš vodič mal asi 80 a v jeho veku mu pochopiteľne na živote moc nezáležalo. Bohužiaľ podobnú životnú filozofiu vyznáva väčšina libanonských vodičov, asi to bude tým dlhoročným vojnovým prežitkom. Nie, že by jazdil rýchlo, priemerne 50km/h, dolu kopcom po dialnici to rozpálil aj na 70, ale jeho štýl bol smrtonosný. Najviac si to užil Viktor na prednom sedadle, kde samozrejme nefungoval bezpečnostný pás. A napríklad je bežná prax jazdiť po diaľnici (ak sa to dá diaľnicou nazvať) po krajnici v protismere. Nielen autá, aj traktory.


Stálo to ale zato. Baalbek (v antike Heliopolis) je úžasné miesto. Vraj najdôležitejšia Rímska pamiatka v Malej Ázii a najzachovalejší antický chrám vôbec a ďalšie superlatívy.
Baalbek sa nachádza v údolí Beqaa, známej to vinárskej oblasti. Celú cestu späť sme sa našemu vodičovi snažili vysvetliť, že chceme kúpiť nejaké víno. Myslím, že to doteraz nepochopil, napriek tomu, že sme mu to rukami nohami vysvetlovali a skoro pred nosom tiasli stromčekom viniča.









V utorok sme pre zmenu vyrazili do mesta Byblos, 35 km severne od Jounieh. Má sa za to, že je to vôbec najstaršie nepretržite obývané mesto na svete, založené 6000 rokov pred Kristom. Nachádzajú sa tam pozostatky fénických, gréckych aj rímskych stavieb a hrad vybudovaný v čase krížových výprav. Objavili sme aj veľmi dobré kníhkupectvo, kde sme kúpili zaujímavú knihu. “Krížové výpravy očami Arabov”, o tom ako barbari z Európy v mene Jesus Krista plienili prekvitajúce mierumilovné krajiny v Asia Minor.



Ráno sme si posledný krát zaplávali v bazéne olympíjskej dĺžky s morskou vodou a poplavíme sa do Izreala. Ale nikomu to nehovorte, aby sme nemali ráno problémy na colnici. Ozveme sa z Haify alebo Tel Avivu. M&M

Alanya - Beirut

Jounieh, severné predmestie Bejrútu.
Srdečné pozdravy z Libanonu. Najskôr ale o tom, čo sa udialo než sme sa “dopracovali” až sem.


Sobota 12. 6. 2010. 9:30 sme vyplávali z Alanye a po dvadsaťsedem hodinovej preplavbe sme v nedeľu na obed pristáli v Tasucu. Celú noc vial len slabý vietor, a tak väčšinu trasy na motor. Štyri hodiny sme čakali, kým sa Harbour Master vráti z nedeľnajšieho obeda a potvrdí nám dokumenty. Potom už len razítka do pasov a vyrážame smer Cyprus - ďaľších dvadsať hodín preplavby, tentokrát v noci, proti vetru a na plné plachty. V pondelok na pravé poludnie kotvíme v Kyrenii (tur. Girne), v krajine, ktorá si hovorí Turecká republika Severného Cyprusu a ktorej existenciu uznáva na svete jediný štát – Turecko.



Starý prístav v Girne chráni pevnosť, v ktorej sa nachádza múzeum s pravdepodobne najstarším vyloveným vrakom loďe na svete. Čln (obchodná loď z helénskeho obdobia) s nákladom olivového oleja a mlynských kameňov sa v roku 300 BC potopil pri búrke len jednu míľu od bezpečného prístavu. Ale najlepšie bolo pozorovať korytnačky (caretta caretta) z bastiónu kyrénskeho hradu. Ohrozený tvor, ktorých pár kusov sme už počas plavby videli popri nás preplávať.

Viac o Caretta Caretta

V Girne sme sa tiež spoznali s Phillipom, ktorý sa s prestávkami plaví už dvadsať rokov okolo sveta na oceľovej 37 stopovej plachtnici. Na pár mesiacov v roku odskočí do Francúzska zarobiť peniaze, a potom pokračuje v plavbe tam, kde skončil. Raz nechal loď na Madagaskare, našiel ju po návrate totálne “vybrakovanú” a bez motora sa plavil až do J.A.R. Keď s plavbou začali, boli na to s manželkou sami, teraz majú so sebou troch námorníkov: 5, 8 a 12 rokov.

V utorok sme sa vybrali do vnútrozemia, do hlavného mesta Lefkosa (gr. Nicosia). Mesto je po tureckej invázii v roku 1974 presne v strede rozdelené múrom, podobne ako kedysi Berlín. Prechod do južnej Lefkosie cez Check Point je malý šok. Veľmi dobre vidieť, čo v severnej chýba – peniaze z EU. V severnej sa však nachádzajú zásadnejšie pamiatky, napr. Buyuk Han – čiže caravanserai (po našom “zájazdný hostinec”) alebo mešita Selimiye. Je to vlastne gotická katedrála, prestavaná otomanmi na mešitu. Kostol sa volal Agia Sofia, tak, ako ten slávny byzantský v Carihrade.




Ako by povedal wajda Norbert, “Naši Chlapci” zrovna hrali úvodný zápas na MS proti novozélanďanom. Nemali sme žiadne euro, a tak sme oželeli velké plazmy a presunuli sa do severného mesta, kde sme v “kaviarni” pozreli druhý poločas na telke s uhlopriečkou 25 cm, zašumeným obrazom a vypadávajúcou farbou. Keď sme vstúpili, dvakrát som sa uistil, či majú pivo (žiadne v ladničke nemali). “Yes, Yes!”, usadili sme sa, načo dedko zmizol preč a po chvíle sa vrátil, v igelitke dva lahváče. Klasika.

Na posledný deň sme si požičali auto. Majuška mala nervy z môjho šoférovania: jazdil som zásadne po obrubníku, alebo v protismere a riadiacu páku som neustále hľadal tam, kde je kľučka od dverí. Jazdí sa tam totiž “naopak” - bývalá britská dřžava. Napriek tomu sme si prejazdili skoro celý sever. e.g. Bellapais, malebná horská dedina so stredovekým kláštorom, Famagusta, kedysi dôležitý prístav na západnom pobreží, Salamis, ďalšie antické rozvaliny, kláštor sv. Barnabáša a hrad Buffavento. Ten nás skoro zabil, 38 stupňov a 40 minút šlapania na skalu 950 m. n. m. Ten výhľad za to ale stál.


Za dlhšiu zmienku stojí Famagusta, staré mesto s množstvom rozborených kostolov, obohnané obrovským a dokonale zachovaným opevnením. V roku 1571, po desať mesačnom obliehaní, padlo do rúk Ottomanom, ktorí mesto zničili a v tomto stave vlastne ostalo dodnes. Vyzerá to tam trochu ako v Drážďanoch po r. 45. Rozdelenie Cyprusu a vyhnanie grékov v roku 1974 bola posledná rana, stalo sa z neho poloopustené, bezvýznamné mesto na hraniciach záujmu. Do Famagusty v jej lepších časoch je vraj situovaná Shakespearova hra Othello.




No a ďaľšie nečakané stretnutie sme zažili v Salamis, vychudnutejšiu kópiu Normičky. Dúfame, že Tá v Piešťanoch poslúcha!



Štvrtok 17. 6. Ráno 8:00 na colnicu a 9:00 sme vyplávali z Kyrenie, len sa po nás zaprášilo. Na zadný vietor sme konečne prevetrali genaker a 21:00 sme oboplávali ostrovčeky Kiedes, najvýchodnejšie predĺženie polostrova Karpas. Povečerali sme pri tom M&M's chicken green curry.


To už začala naša prvá nočná služba (striedame sa po 3 hodinách), vietor zosílil na 18 uzlov a stúpame o stošesť smer Libanon. Tak pokračuje aj piatok celý deň a noc. V sobotu 2:30, pri našej nočnej službe a na dohlaď libanonského Tripolisu, nás rádiom volá “United Nations Warship”. Priblížili sa na 2 míle a overujú meno lode, home port, destination port, atď. Príliš veľa otázok a zlý signál. Pol hodinu nato sa prihlási libanonská vojnová loď a celý proces sa opakuje. Komunikácia z oboma “warships” intenzívne, ale bez veľkého progresu pokračuje po celý zbytok noci.


Ráno, 9:30 sa pri našej prvej rannej prirútil libanonský speedboat s troma vojakmi na palube, samozrejme nezabudnú hroziť samopalom. Ako malí chlapci. Dožadujú sa vstupu na palubu, v čom im nebránime ale spomaliť pri plných plachtách nemôžeme. Po viac ako pol hodine sami uznajú, že to v tej rýchlosti, sviežom vetre a vlnách nezvládnu a odobrili plavbu smer Beirut. V maríne Jounieh na severnom predmestí Bejrútu sme zakotvili dnes, 12:40, po viac ako 50 hodinách plavby. Máme za sebou 22 dní cesty a 725 námorných míľ.


Štastná Majka, po tom čo nás libanonský vojaci nechali na pokoji. To ale ešte netušila, že bude mať v maríne z udelením víza opletačky pre svoj nízky vek. Vraj slobodné ženy pod 30 do Libanonu nepustia.