Alanya - Beirut

Jounieh, severné predmestie Bejrútu.
Srdečné pozdravy z Libanonu. Najskôr ale o tom, čo sa udialo než sme sa “dopracovali” až sem.


Sobota 12. 6. 2010. 9:30 sme vyplávali z Alanye a po dvadsaťsedem hodinovej preplavbe sme v nedeľu na obed pristáli v Tasucu. Celú noc vial len slabý vietor, a tak väčšinu trasy na motor. Štyri hodiny sme čakali, kým sa Harbour Master vráti z nedeľnajšieho obeda a potvrdí nám dokumenty. Potom už len razítka do pasov a vyrážame smer Cyprus - ďaľších dvadsať hodín preplavby, tentokrát v noci, proti vetru a na plné plachty. V pondelok na pravé poludnie kotvíme v Kyrenii (tur. Girne), v krajine, ktorá si hovorí Turecká republika Severného Cyprusu a ktorej existenciu uznáva na svete jediný štát – Turecko.



Starý prístav v Girne chráni pevnosť, v ktorej sa nachádza múzeum s pravdepodobne najstarším vyloveným vrakom loďe na svete. Čln (obchodná loď z helénskeho obdobia) s nákladom olivového oleja a mlynských kameňov sa v roku 300 BC potopil pri búrke len jednu míľu od bezpečného prístavu. Ale najlepšie bolo pozorovať korytnačky (caretta caretta) z bastiónu kyrénskeho hradu. Ohrozený tvor, ktorých pár kusov sme už počas plavby videli popri nás preplávať.

Viac o Caretta Caretta

V Girne sme sa tiež spoznali s Phillipom, ktorý sa s prestávkami plaví už dvadsať rokov okolo sveta na oceľovej 37 stopovej plachtnici. Na pár mesiacov v roku odskočí do Francúzska zarobiť peniaze, a potom pokračuje v plavbe tam, kde skončil. Raz nechal loď na Madagaskare, našiel ju po návrate totálne “vybrakovanú” a bez motora sa plavil až do J.A.R. Keď s plavbou začali, boli na to s manželkou sami, teraz majú so sebou troch námorníkov: 5, 8 a 12 rokov.

V utorok sme sa vybrali do vnútrozemia, do hlavného mesta Lefkosa (gr. Nicosia). Mesto je po tureckej invázii v roku 1974 presne v strede rozdelené múrom, podobne ako kedysi Berlín. Prechod do južnej Lefkosie cez Check Point je malý šok. Veľmi dobre vidieť, čo v severnej chýba – peniaze z EU. V severnej sa však nachádzajú zásadnejšie pamiatky, napr. Buyuk Han – čiže caravanserai (po našom “zájazdný hostinec”) alebo mešita Selimiye. Je to vlastne gotická katedrála, prestavaná otomanmi na mešitu. Kostol sa volal Agia Sofia, tak, ako ten slávny byzantský v Carihrade.




Ako by povedal wajda Norbert, “Naši Chlapci” zrovna hrali úvodný zápas na MS proti novozélanďanom. Nemali sme žiadne euro, a tak sme oželeli velké plazmy a presunuli sa do severného mesta, kde sme v “kaviarni” pozreli druhý poločas na telke s uhlopriečkou 25 cm, zašumeným obrazom a vypadávajúcou farbou. Keď sme vstúpili, dvakrát som sa uistil, či majú pivo (žiadne v ladničke nemali). “Yes, Yes!”, usadili sme sa, načo dedko zmizol preč a po chvíle sa vrátil, v igelitke dva lahváče. Klasika.

Na posledný deň sme si požičali auto. Majuška mala nervy z môjho šoférovania: jazdil som zásadne po obrubníku, alebo v protismere a riadiacu páku som neustále hľadal tam, kde je kľučka od dverí. Jazdí sa tam totiž “naopak” - bývalá britská dřžava. Napriek tomu sme si prejazdili skoro celý sever. e.g. Bellapais, malebná horská dedina so stredovekým kláštorom, Famagusta, kedysi dôležitý prístav na západnom pobreží, Salamis, ďalšie antické rozvaliny, kláštor sv. Barnabáša a hrad Buffavento. Ten nás skoro zabil, 38 stupňov a 40 minút šlapania na skalu 950 m. n. m. Ten výhľad za to ale stál.


Za dlhšiu zmienku stojí Famagusta, staré mesto s množstvom rozborených kostolov, obohnané obrovským a dokonale zachovaným opevnením. V roku 1571, po desať mesačnom obliehaní, padlo do rúk Ottomanom, ktorí mesto zničili a v tomto stave vlastne ostalo dodnes. Vyzerá to tam trochu ako v Drážďanoch po r. 45. Rozdelenie Cyprusu a vyhnanie grékov v roku 1974 bola posledná rana, stalo sa z neho poloopustené, bezvýznamné mesto na hraniciach záujmu. Do Famagusty v jej lepších časoch je vraj situovaná Shakespearova hra Othello.




No a ďaľšie nečakané stretnutie sme zažili v Salamis, vychudnutejšiu kópiu Normičky. Dúfame, že Tá v Piešťanoch poslúcha!



Štvrtok 17. 6. Ráno 8:00 na colnicu a 9:00 sme vyplávali z Kyrenie, len sa po nás zaprášilo. Na zadný vietor sme konečne prevetrali genaker a 21:00 sme oboplávali ostrovčeky Kiedes, najvýchodnejšie predĺženie polostrova Karpas. Povečerali sme pri tom M&M's chicken green curry.


To už začala naša prvá nočná služba (striedame sa po 3 hodinách), vietor zosílil na 18 uzlov a stúpame o stošesť smer Libanon. Tak pokračuje aj piatok celý deň a noc. V sobotu 2:30, pri našej nočnej službe a na dohlaď libanonského Tripolisu, nás rádiom volá “United Nations Warship”. Priblížili sa na 2 míle a overujú meno lode, home port, destination port, atď. Príliš veľa otázok a zlý signál. Pol hodinu nato sa prihlási libanonská vojnová loď a celý proces sa opakuje. Komunikácia z oboma “warships” intenzívne, ale bez veľkého progresu pokračuje po celý zbytok noci.


Ráno, 9:30 sa pri našej prvej rannej prirútil libanonský speedboat s troma vojakmi na palube, samozrejme nezabudnú hroziť samopalom. Ako malí chlapci. Dožadujú sa vstupu na palubu, v čom im nebránime ale spomaliť pri plných plachtách nemôžeme. Po viac ako pol hodine sami uznajú, že to v tej rýchlosti, sviežom vetre a vlnách nezvládnu a odobrili plavbu smer Beirut. V maríne Jounieh na severnom predmestí Bejrútu sme zakotvili dnes, 12:40, po viac ako 50 hodinách plavby. Máme za sebou 22 dní cesty a 725 námorných míľ.


Štastná Majka, po tom čo nás libanonský vojaci nechali na pokoji. To ale ešte netušila, že bude mať v maríne z udelením víza opletačky pre svoj nízky vek. Vraj slobodné ženy pod 30 do Libanonu nepustia.